Pôvod rodového mena rastliny nie je úplne jasný. Názov solanum poznal už aj Plinius Starší a používal ho ako synonymum gréckeho pomenovania ľuľka – στρύχνος [strychnos]. Latinské slovo solanum, ktoré označovalo s najväčšou pravdepodobnosťou ľuľok čierny (Solanum nigrum), zrejme nemá etymologický súvis s latinským slovom sol (slnko), ako sa pôvodne predpokladalo.

Moderná etymológia predpokladá súvis medzi menom rastliny a latinským slovesom solari – utešovať, zmierňovať, čo môže naznačovať používanie jedovatej rastliny na eugenické praktiky. Druhové meno rastliny je kompozitom dvoch latinských prídavných mien: dulcis (sladká) a amara (horká), čiže sa dá preložiť ako sladko-horká. Ženský rod prídavného mena je tu z dôvodu, že sa pôvodne vzťahovalo na podstatné meno herba – rastlina. Najstarší doklad v antike na použitie uvedeného kompozita je v básňach poetky Sapfó a grécke kompozitum γλυκύπικρος [glykypíkros] sa používa na opis sladko-trpkých šípov lásky, ktoré strieľa boh Eros do smrteľníkov. Až neskôr u Dioskoskurida sa uvedeným prídavným menom označuje jedovatá rastlina, pravdepodobne ľuľok.

PhDr. T. Hamar, PhD. – Mgr. I. Lábaj, PhD.