Výživa rastlín je limitovaná hlavne obsahom živín v pôde a ich dostupnosťou. Obsah živín môžeme na istý čas ovplyvniť hnojením, tento prístup však nie je dlhodobo udržateľný. Nové cesty pre správnu výživu nám ponúkajú samotné rastliny a ich baktérioví a huboví supútnici.

Kde vyklíči, tam rastie

Je to otázka osudu. Tam, kde vyklíčia, tam musia aj rásť (pokiaľ ich my nepresadíme niekam inam). Čo by za to dali, keby boli o pár metrov bližšie k vode, alebo vyrástli na neďalekom komposte. To by bola lahôdka.
Určite, ale nedá sa, musia si pomôcť nejako inak. Využili na to tých, čo sú vždy „po ruke“ a navyše rastú tam, kde chcú. A vedia pritom nájsť tie najvýživnejšie miesta v okolí – mykorízne huby. Nie sú na to však samy. Sprevádza ich celá rota, či skôr pluk rizosférnych pôdnych baktérií, archebaktérií a protíst, s ktorými spolu zdieľajú miestne prostredie. Spoluprácou i manipuláciou sa snažia z toho vyjsť najlepšie, ako sa len dá. Všetko však závisí od pôdnych podmienok, do ktorých sa „narodia“. Na Zemi sú miesta, kde nemajú šancu ani mykorízne huby a rastliny si musia pomôcť samy. Obsah živín v pôde už od začiatku formuje hlavne baktériový mikrobióm klíčencov, pričom napr. v prípade ryže je zodpovedný až za 45 % opísaných rozdielov – zvyšok určujú klimatické podmienky a genotyp rastliny.

Čo je vo výžive kritické?

Rastliny získavajú z pôdy okrem vody približne 15 esenciálnych minerálnych prvkov. Hoci v niektorých regiónoch je najkritickejšou komoditou voda, v niektorých pôdach je limitujúcim pre rastliny nedostatok niektorých mikrobiogénnych prvkov (napr. železo, zinok či meď). Bez ohľadu na stanovisko sú najdôležitejšími prvkami pre rast rastliny bezpochyby dusík a fosfor...

Doc. RNDr. M. Mikuš, CSc.