Trváca, statná rastlina vysoká až 140 cm. Má protistojace široko elipsovité, celookrajové, dole krátkostopkaté, hore sediace listy. Na spodnej strane majú plastické súmerné žilkovanie. Jasnožlté dlhostopkaté, pravidelné kvety vyrastajú po troch až desiatich v pazušných zväzočkov. Majú päť- až šesť početnú korunu s končistými kopijovitými lupienkami, striedajúcimi sa s tyčinkami. Vrchný semenník má jednoduchú čnelku. Plod je jednopuzdrová tobolka.
Pevný, menej rozvetvený koreň, ktorého odnože sú až vyše metra dlhé, býva pri dospelých jedincoch zhrubnutý v hornej časti. Je pozdĺžne zbrázdený, žltohnedý až červenkastý, Na priereze je žltkastý.
Bylina rastie pomaly a kvitne až v 6. – 8. roku.
Horec obľubuje vápenaté pôdy. Darí sa mu vo vyšších polohách. V Európe sa vyskytoval od Pyrenejí po Balkán. Usadil sa aj v Malej Ázii. Už v praveku ho poznali a liečebne využívali osadníci alpských oblastí; rovnako aj balkánski pastieri.
Novodobejšie vedomosti a používanie tejto cennej rastliny zdokumentoval u nás prešovský lekár a botanik J. A. Raymannn, v diele Observatio de specifico Gentianelae seu Gentianae cruciaze usu, ktoré vyšlo v Norimbergu v roku 1733. V tých časoch zber, alebo skôr drancovanie rastliny organizovali krčmári. Vykupovali koreň od pastierov a pripravovali z neho žiadanú a vždy dobre platenú horkú pálenku..
V ľudovom liečiteľstve sa zaužívalo posypať rany prachom z koreňa. Takto sa ošetrovalo aj uhryznutie besným zvieraťom. Prachom z koreňa liečili vtedy aj koliku dobytka.
Rastlina sa pomerne úspešne chráni proti dobytku a lesnej zveri výraznou horkosťou, a bylinožravé zviera nikdy neohrozuje hlboké korene. Žiaľ, proti ľuďom nápadný a užitočný horec nemá v niektorých lokalitách žiadne šance. Ohrozujú práve vegetatívne korene, ktoré aj bez ohrozovania pribúdajú iba veľmi pomaly.
Dnes sa horec nachádza v ukrajinských Poloninách, kde sa predpokladá jeho pôvodná domovina. Vo Vysokých aj Nízkych Tatrách ho celé pokolenia niektorých rodín vyzbierali za účelom zárobku natoľko, že už koncom 19. storočia sa vyskytoval veľmi zriedkavo. Nekontrolovaným zberom, napr. na Horehroní je takmer úplne vyničený. Výskyt horca sa nezlepšil ani napriek tomu, že patrí už niekoľko desaťročí medzi úplne chránené druhy.
V Mongolsku využíva horec okrem ľudového liečiteľstva aj oficinálna medicína ako jednu z najdôležitejších liečivých rastlín.
Umelo sa pestuje na kyprých, vlhkých, hnojených vápenatých pôdach. Množí sa vegetatívne aj generatívne. Rekultivácia v pôvodných lokalitách, kde bola rastlina zberačmi eradikovaná (úplne zničená), aj pri obtiažnosti a neprimeranej námahe, neprináša žiaduci efekt.
Na liečivé účely sa používa koreň Gentianae (luteae) radix. U nás netreba pridávať druhový názov, pretože je oficinálna iba droga zo žltého horca. Predtým sa za rovnocenné považovali aj z druhov: Gentiana pannonica Scop., G. punctata L. a G. purpurea L. Ani z druhu G. asclepiades L. sa droga v našom liečebnom repertoári nesmie nachádzať. Všetky druhy sú u nás chránené.
Farmaceutický priemysel, a tiež galenická výroba používa výlučne drogu z pestovaného alebo dovážaného horca.
Z obsahových látok sú chuťovo výrazné horké iridoidy (sekoiridoidy), glykozidické horčiny. Prítomný je genciopikrín, ktorý predstavuje chemicky nenasýtený bicyklický laktón (v čerstvom stave sa nachádza v množstve 2 – 5 %), ester swerozidu s fenolkarbónovou kyselinou. Extrémne horký je amarogencín, ktorého je do 0,3 %. Prítomný je aj amaropanin a amaroswerín. Prítomné je tiež 2 – 4 % glykozidického monoterpénu genciopikrozidu. Nachádza sa tu aj okolo 0,03 % alkaloidov, ako je gencianín a gencialutín. Z farbív je prítomný gentizín a izogentizín. Zo sacharidov je asi 5 % trisacharidu gencianózy, menšie množstvo disacharidu genciobiózy a fruktózan inulín. Zistil sa tiež amid kyseliny nikotínovej, sliz a pektíny.
Izolovaný genciopikrín má aj v zriedení 1:12 000 výrazne horkú chuť. Extrémne horký je však amarogencín, ktorý vyvoláva na chuťových receptoroch jazyka intenzívnu horkosť ešte aj pri šesťmiliónovom pomere k rozpúšťadlu.
Na liečivé účely sa výlučne používa nefermentovaná droga, ktorá obsahuje komplexné horčiny.
V likérnictve, ktoré spotrebuje v niektorých oblastiach veľké množstvo horcového koreňa sa naopak využíva fermentovanie, pri ktorom sa horčiny z veľkej časti rozkladajú a vznikajú organolepticky žiaduce aromatické látky. Fermentovaný koreň je tmavší a voňavý.
Medicínsky sa droga využíva ako amarum (horčiny zlepšujúce chuť do jedenia) stomachicum ( prípravky podporujúce chuť do jedenia a trávenie) a tonikum (posilňujúce prípravky).
Horčiny všetkých druhov horcov patria medzi tzv. čisté horčiny (amara pura) . Už v ústach povzbudzujú chuť a vyvolávajú tvorbu slín. Reflexne vyvolávajú vylučovanie tráviacich enzýmov i žalúdočnej kyseliny. Súčasne zvyšujú pohyblivosť žalúdka a čriev (motilitu). Horčiny pôsobia aj priamo na sliznicu tráviaceho traktu, pričom zvyšujú sekréciu v žalúdku a v črevách.
Vysoká dávka horčín zapríčiní podráždenie a neprimerané prekrvenie kontaktných slizníc.
V liečivých dávkach sa droga odporúča pri nechutenstve spojenej s nedostatočnou tvprbou slín a žalúdočnej šťavy spojenej s poruchou trávenia. Zlepšuje aj tvorbu žlče a zvyšuje jej prietok v žlčových cestách.
V práškovanej forme sa podáva v množstve 0,5 – 1g 2 – 3-krát denne pol hodiny pred hlavným jedlom. Odvar – Decoctum gentianae radicis sa pripravuje v dávke 5 g v 200 ml vody. Varí sa 5 min; užíva sa 1 lyžica pol hodiny pred jedením. Častejšie sa ordinuje ? kávovej lyžičky na šálku studeného macerátu (namáča sa 8 – 10 h) alebo záparu, ktorý sa užíva rovnako 2 – 3-krát denne po lyžiciach.
Doma sa pripravuje čaj, príp. medicinálne víno.
Galenicky sa pripravuje vo forme zhusteného výťažku – Gentianae extractum spissum. Podáva sa v množstve 0,1 – 0,3 v pilulkách 2 – 4- krát denne pred jedením. Tekutý výťažok – Gentianae extractum fluidum sa ordinuje po 1 g 3-krát denne, rovnako pred jedením. Podobne sa užíva na prázdny žalúdok pred jedením aj liehová tinktúra – Gentianae tinctura v jednotlivej dávke 30 kvapiek, 2 – 5-krát denne. Deťom a chorým, ktorý majú alkohol zakázaný sa v tejto podobe nesmie ordinovať.
Droga je súčasťou horkých čajových zmesí ( Species stomachicae ) a liehových mixtúr (Tinctura amara ), používaných na zvýšenie chuti do jedenia a na lepšie trávenie.
Vyššie dávky dráždia sliznice tráviaceho systému a vyvolávajú nevoľnosť, vracanie a bolesti hlavy.
Droga sa úspešne ordinuje aj vo veterinárnej medicíne, rovnako iba z dovážanej alebo pestovanej drogy.
Horec žltý má aj nemalú estetickú hodnotu. Zrak s úľubou spočinie na statnej dekoratívnej rastline s etážovite umiestnenými kytičkami svietivo žltých kvetov. Žiaľ, tento zážitok je pre chamtivosť človeka v našej voľnej prírode len vzácny. V niektorých lokalitách Čiech a Moravy je rastlina rekultivovaná, čo je istotne chvályhodný a záslužný čin.
K. Mika
HOREC ŽLTÝ - HOŘEC ŽLUTÝ - Gentian lutea L. (Gentianacea)
