Mastix, často nazývaný aj masticha, je živica získavaná zo vždyzeleného stromu Pistacia lentiscus L. - pistácia mastixová / řečík lentišek z čeľade Anacardiaceae. Strom dosahuje výšku najviac 5 metrov a rastie pomaly. Dožíva sa bežne aj 100rokov. Dospelosť dosahuje v 40. . 50. roku života.
Zber živice sa začína už po piatich rokoch rastu, ale najvyšší výťažok sa dosahuje až po 12 rokoch. Jeden strom dokáže vyprodukovať až jeden kilogram živice. Ročná produkcia mastixu dosahuje 100 . 150 ton. Živica sa zbiera od začiatku júla až do konca septembra. V závislosti od veku stromu sa na konároch a kmeni spraví približne 12 - 100 vertikálnych rezov hlbokých 4 - 5 mm a dlhých 10 - 15 mm. Z kôry začne vytekať polopriehľadná živica, ktorá na vzduchu stvrdne vo forme kvapiek, ktoré sa podobajú slzám. Aj keď sú druhy Pistacia široko rozšírené v Stredomorí a priľahlých oblastiach, mastix je jedinečná živica z pistácie mastixovej, zo stromov, ktoré rastú iba v južnej časti gréckeho ostrova Chios. Celá produkcia pochádza z 24 dedín (po grécky Mastichochoria), kde je pestovanie pistácie mastixovej a zber mastixu súčasťou kultúrneho dedičstva regiónu. Vďaka svojej hodnote sa ľudia pokúšali pestovať pistáciu mastixovú aj mimo ostrova Chios, ale tieto pokusy sa s úspechom nestretli. Na ostrove Chios je mierne podnebie a podmorská vulkanická zóna. Tuhá, vápenatá pôda oblasti Mastichochoria poskytuje ideálne podmienky na rast pistácie a zber mastixu.
Používanie mastixu sa datuje až do staroveku. Prvýkrát sa písomne o tejto živici zmienil Herodotos v 5. stor. p. n. l. Vo svojich dokumentoch hovorí o žutí vyschnutej živice vylučovanej kôrou "mastichových stromov". Takisto spomína, že Egypťania na balzamovanie mŕtvych používali plátenné plachty namočené do gumy, ktorú používali namiesto lepidla. Moderné archeologické poznatky pomocou plynovej chromatografie skutočne potvrdzujú použite mastixu pri balzamovaní egyptských múmií už v 7. stor. p. n. l. Najzásadnejším a najvplyvnejším raným dielom, ktoré opisuje mastix ako fytoterapeutický prostriedok, je nepochybne De Materia Medica z 1. stor. n. l. Grécky lekár a filozof Dioscorides opisuje rôzne rastlinné produkty získané zo stromu Pistacia lentiscus a ich liečebné využitie. Živica a olej získané z pistácie sa už vtedy používali pri miernych tráviacich ťažkostiach a na ošetrenie malých rán. O storočie neskôr sa grécky lekár Galén zmienil o prospešných účinkoch mastixu pri bolestiach žalúdka, úplavici a dokonca ako protijed pri uštipnutí hadom. Galén rozlišoval aj "kvalitný mastix z Chiosu" a " iné podobné živice".
V roku 1346 Janovčania dobyli Chios. Počas obdobia ich vládnutia obchod s mastixom a dopyt po ňom dosiahol v celej Ázii a Európe svoj vrchol. O 2 storočia neskôr ostrov Chios dobyla Osmania. Počas obdobia Osmanskej ríše sa mastix pre svoju chuť pridával do vína alebo chleba a do liečivých mastí. Používal sa pri vracaní, bolestiach žalúdka a na zlepšenie trávenia, ako žuvačka, na bielenie zubov a odstránenie zápachu z úst. Mastix sa vyskytoval aj v mnohých liekopisoch 19. storočia. Napríklad v britskom, gréckom, belgickom, rôznych nemeckých francúzskych a talianskych. Všetky liekopisy uvádzali použite pri tráviacich problémoch, ako analgetikum pri bolestiach zubov. Niektoré uvádzajú použitie pri poraneniach kože alebo ako diuretikum. Koniec osmanskej nadvlády prišiel náhle. Dobyvatelia v roku 1822 úplne zničili Chios, všetky stromy, a aj výrobu mastixu ako odvetu za prebiehajúcu grécku revolúciu. Obnoviť produkciu mastixu trvalo desaťročia. Napokon v roku 1912 sa oficiálne skončila osmanská éra oslobodením ostrova spod osmanskej nadvlády a začalo sa moderné grécke obdobie.
V roku 1939 bolo založené Združenie pestovateľov mastixu na ostrove Chios, ktoré je doteraz zodpovedné za pestovanie, zber, spracovanie a obchodovanie s touto vzácnou živicou...
Mgr. E. Kostovčíková
