V roku 1915 bola Nobelova cena za chémiu udelená nemeckému chemikovi profesorovi Richardovi Martinovi Willstätterovi za výskum rastlinných pigmentov najmä chlorofylu.  

Vyštudoval organickú chémiu na Mníchovskej univerzite pod vedením prof. A. von Bayera, na ktorej už v roku 1898 vo svojej dizertačnej práci vyriešil chemickú štruktúru a syntézu alkaloidu kokaínu a o niečo neskôr aj alkaloidu atropínu.  

Po týchto výrazných úspechoch jeho pozornosť upútalo zelené farbivo chlorofyl, pri ktorom zistil, že obsahuje horčík a je kľúčovou zlúčeninou pre reakciu vody, oxidu uhličitého a svetla a ich premenu v rastlinách na cukry, škrob a kyslík. Týmito zisteniami položil základy procesu fotosyntézy. Podstatnou mierou sa zaslúžil aj na určení chemickej štruktúry chlorofylu.  

V ďalšej etape svojej vedeckej práce sa zameral na výskum obsahových látok kvetov, vňatí a plodov rastlín, objavil a opísal novú látku antokyanín − pigment, ktorý sa vyznačoval modrou farbou. Okrem toho zistil a opísal funkciu pro- a enzýmov, vytvoril dvojzložkovú teóriu ich pôsobenia, čím prispel k základom enzymológie. Prof. PhDr. Willstätter (1872 − 1942) prežil veľmi ťažký osobný život. Pre svoj židovský pôvod emigroval pred Hitlerom do Švajčiarska. Jeho najdôležitejšie úseky života sám opísal vo svojej autobiografi i Aus meinen Leben. Dodnes je to veľmi cenné dielo o chlorofyle, v ktorom analyzoval a opísal, ako ho objavil. Za jeho vedecké práce mu história udelila hodnoť (post) zakladateľ fytochémie.  

Viacero vedeckých nemeckých a zahraničných spoločností a akadémii mu udelilo svoje Čestné členstvo.  

Fytochémiu dnes definujeme ako vedný odbor skúmajúci zloženie rastlín a procesov, ktoré v nich prebiehajú. Naše poznanie fytochémia obohatila o veľkú skupinu nielen alkaloidov a pigmentov, ale aj o fytohormóny, flavonoidy, saponíny, terpény, živice a ďalšie. Prognostici vedy jej predpovedajú ešte veľkú perspektívu, ktorú vidíme najmä v skúmaní podmorských rastlín a minoritných látok takmer v 400 000 rastlinách, ktoré už evidujeme.

Dr. h. c. prof. RNDr. J. Čižmárik, PhD.