Termínom στρύχνος [strychnos] sa označovalo v antike a aj neskôr viacero rastlín. Jedným z nich bol aj ľuľok (pozri vyššie), iné rastliny s týmto názvom spomínajú aj Plinius Starší, Pseudo-Apuleiov herbár či Theofrastos a Dioskuridés.

Ide väčšinou o druhy, ktoré boli na jednej strane jedlé, na strane druhej sa cenili pre svoje liečivé účinky. Samotné slovo στρύχνος [strychnos] alebo στρύχνον [strychnon] má nejasnú etymológiu a prisudzuje sa mu predgrécky pôvod. Existujú však teórie, ktoré dávajú toto slovo do spojitosti s adjektívom στρύφνος [strýfnos] – kyslý, čo odkazuje na kyslastú chuť plodov niektorých druhov tohto rastlinného rodu. Strychnínovník indický sa spája aj so steroidovým alkaloidom strychnínom, ktorý sa vyskytuje v jeho semenách. Strychnín je kŕčový jed. Malé dávky síce zosilňujú miechové reflexy, ale veľké dávky spôsobujú ochrnutie centrálnych nervov a môžu byť smrteľné. Prvý raz bol strychnín extrahovaný v roku 1818 zo semien strychnínovníka Ignatiusovho (Strychnos ignatii P.J. Bergius). Druhová časť Linného názvu nux-vomica pozostáva z dvoch častí: nux označuje po latinsky orech. Slovo vomica je zase odvodené od slovesoa vomere, dáviť, vracať. Hoci takýto prívlastok navodzuje dojem, že súvisí s emetikom, teda látkou vyvolávajúcou vracanie, na strychnínovník sa to nevzťahuje. Ako bolo spomenuté vyššie, spôsobuje skôr silné tetanické svalové sťahy, ktoré môžu dokonca viesť k smrti v dôsledku paralýzy dýchania.

PhDr. T. Hamar, PhD. – Mgr. I. Lábaj, PhD.