Na švajčiarskej Univerzite v Zürichu vyštudoval v roku 1911 odbor chémia. Na nej získal doktorát z chémie koordinačných zlúčenín kobaltu. Potom absolvoval niekoľko študijných pobytov na významných európskych pracoviskách a v roku 1919 sa stal na tejto univerzite profesorom organickej chémie a po penzionovaní emeritným profesorom.

Na začiatku svojej vedeckej činnosti v rokoch 1913 – 1915 prispel s Paulom Ehrlichom k syntéze organických zlúčenín arzénu, ktoré mali účinok na liečenie syfilitídy.

Po návrate do Zürichu sa sústredil na štúdium sacharidov, stereochémiu aminokyselín a alkaloidov.

Od roku 1926 sa zameral na štúdium rastlinných pigmentov a objavil novú skupinu zlúčenín, ktoré nazval antokyány. Mnohým určil ich chemickú štruktúru založenú na heteroglykozidoch a opísal rozdelenie elektrónov na ich jednotlivých atómoch. Neskôr sa venoval štúdiu karotenoidov a ako prvý vyriešil syntézu karoténu. Z karoténu izoloval v roku 1929 vitamín A a v rokoch 1930 – 1933 vyriešil a publikoval v periodiku Helvetica Chimica Acta jeho chemickú štruktúru. Ďalej prispel k určeniu štruktúry vitamínu C a vypracoval aj jednu z jeho syntéz. V roku 1935 publikoval syntézu vitamínu B2 (riboflavínu).

V roku 1938 opísal štruktúru a syntézu vitamínu E a roku 1939 prípravu vitamínu K1.

V roku 1946 v spolupráci s Schmiedom vyriešil izoláciu a parciálnu štruktúru kurarínu C1, jednej z obsahových látok kalebasových alka-loidov, ktoré sú šípové jedy indiánov. V tomto roku vyriešil i štruktúru vitamínu B1.

Prof. PhDr. Paul Karrer (1889 – 1971) sa profiloval aj ako vynikajúci pedagóg a svoje prednášky sústredil ako autor vo významnej učebnice: Lehrbuch der Organischen Chemie, ktorá vyšla v Stuttgarte v roku 1927 a neskôr až v 13 vydaniach a bola preložená do 7 svetových jazykov.

Bol i autorom monografie Carotinoide, ktorá vyšla v roku 1948, a vynikajúceho kompendia, v ktorom sústredil podľa chemickej štruktúry obsahové látky z mnohých rastlinných zdrojov. V roku 1937 mu bola udelená Nobelova cena za chémiu, za výskum karotenoidov, flavínov a vitamínov A a B2. Spolu s ním dostal toto najvyššie ocenenie vedeckej práce i britský chemik sir prof. dr. Walter Norman Haworth, ktorý sa zaslúžil najmä o pokrok v oblasti chémie uhľovodíkov a vitamínu C.

Za svoju prácu získal aj 13-krát titul čestný titul Dr.h.c. z rozličných univerzít a mnohé vysoké chemické vedecké ocenenia.

Dr. h. c. prof. RNDr. J. Čižmárik, PhD.