Čínsky cisár Šen-Nun /Shen-Nung/ čo v preklade znamená Božský dedinčan, alebo božský manžel, ale aj pestovateľ/ ešte za svojho  plodného života dostal prívlastok „učiteľ poľnohospodárstva „ a neskoršie ho oficiálne pasovali  za   zakladateľa čínskeho bylinkárstva a farmácie.

Panoval celých 40 rokov a história popisuje, že do života uviedol pluh, naučil svojich poddaných klčovať lesy, orať a siať slovom kultivovať a obrábať pôdu. Postupne zaviedol pestovanie piatich plodín a to prosa, sóje,  raže,  konopí  a jačmeňa , čím prispel k nebývalému ekonomického rastu svojej krajiny.

Paralelne s riadením ríše, všetok svoj voľný čas  venoval poézie, filozofovaniu, medicíne, ale hlavne štúdiu liečivých rastlín.. Tieto zbieral, sušil, katalogizoval, pomenovával  a spracovával ich do herbára. Zo všetkých pripravoval aj odvary a tinktúry, ktorých účinky skúšal najprv na sebe a po čase aj na nemocných svojho cisárskeho dvora. Takto osobne preštudoval  okolo tristo liečivých rastlín. Z nich najpodrobnejšie popísal účinky maku siateho, rebarbory,  efedry,  žen-šenu, škorice  alebo  cesnaku.

Za jeho hlavný objav sa považuje  zistenie a popísanie účinkov čajovníkového listu /Camelia sinensis, L./ ktorý už 2737 rokov pred n.l. charakterizoval ako stimulujúci, osviežujúci,  tonizujúci nápoj  a doporučil ho na denne užívanie vo svojej krajine.

Definoval a založil klasifikáciu piatich princípov liečivých rastlín podľa  ktorého rastlina musí byť   pomenovaná, dostupná, účinná, nesmie škodiť a musí byť skladovaná  tak, aby nestratila kvalitu, ktorú jej dala príroda. Číslo päť, ktoré zaviedol neskoršie prešlo i do taoistického filozofického učenia, klasifikácii čínskeho chápania znamenitostí  života   a ľudskej  činnosti  fyziológie, alchýmie a stalo sa kozmologickou zásadou, ktorej podstata sa študuje dodnes.

Zo svojich pokusov a účinkov liečivých rastlín si viedol cisár podrobne poznámky a z rastlín zostavil herbár. Tieto sa mu  však ale nepodarilo knižne vydať, pretože tak ako to história zaznamenala odvarom jednej zo skúmaných rastlín sa otrávil. Jeho poznámky a recepty zo štúdia liečivých rastlín sa ale zachovali, jeho  potomkovia, žiaci ich neustále  doplňali, rozširovali a tak vzniklo dielo Pen-cchao-ting  čiže Kniha klasických bylín, ktoré vyšlo až v prvom storočí n.l. Toto dielo tvorí základ čínskej medicíny a farmácie a svojim obsahom sa  zaradilo do celosvetového,  kultúrneho a vedeckého dedičstva ľudstva.