Chmeľ obyčajný

Medzi perspektívnymi liečivými rastlinami Západu  v novom miléniu sa uvádza aj bežne známy chmeľ obyčajný (Castelman, M., Nové liečivé rastliny. A Bantam Book, New York, 2002), naša ovíjavá rastlina teplých lužných lesov, vlhkých krovín, ich podmáčaných hlinitých a dusíkatých pôd, od 8. storočia pestovaná  v európskych chmelniciach.

O chmele sme už v našom časopise písali mnohokrát, uvedieme preto iba najdôležitejšie a menej známe skutočnosti, pre ktoré sa chmeľ ocitol medzi perspektívnymi  liečivými rastlinami.

Pestované samičie rastliny so svojimi šišticami, ktoré obsahujú chmeľové horčiny, sú podstatnou zložkou pri ochucovaní piva. Tvoria jeho horkú a aromatickú ingredienciu. Ako liečivé majú veľmi dlhú históriu. A patria  tiež medzi perspektívne  moderné liečivé rastliny. Čínski liečitelia predpisovali chmeľ pred stáročiami ako digestívum – podporujúci trávenie, tiež na  liečenie  malomocenstva, tbc a úplavice. Rímski liečitelia a známy  historik Plínius ho pestovali a uplatňovali nielen ako liečivo, ale aj ako koreninu a ako čerstvú zeleninu. Uštipovali sa mladé jarné  bočné výhonky z čerstvých divorastúcich rastlín a dodnes sa pripravujú s octom, čiernym korením, soľou ako šalát, vyrastenejšie sa už vtedy varili a jedli ako chmeľová špargľa (chřest) alebo nakladali do octu. Toto je známe aj u nás v oblastiach, kde sa chmeľ pestuje. Jemné bočné výhonky sa na jar musia odlamovať a v jarnej zeleninovej sezóne sa dostanú aj na trh. V mestách mimo chmeliarskych oblastí sú však až neznáme.

Použitie chmeľu v terapii prešiel prakticky všetkými indikáciami. Najviac sa však jeho šištice uplatnili a uplatňujú v troch  charakteristických oblastiach: pre obsah horčín a trieslovín ako  digestívum,  ďalej pri neurózach, predráždeniach, poruchách spánku, zaspávania a ľahkých depresiach (nervínum, sedatívum), potom ako prostriedok s pôsobením na menštruačný cyklus a v klimaktériu. Externe sa používa ako antirreumatikum. V súčasnosti sa pri liečebnej aplikácii často uplatňujú aj jeho žliazky – lupulín (Glandulae lupuli).

To, čo vzbudzuje záujem odborníkov a zasluhuje si ďalší výskum, príp. aj klinický, je antibaketriálne pôsobenie obsiahntého humulónu a  lupulónu, známe z tradičnej čínskej medicíny. Prieskum obsahových látok s pôsobením na insomniu – nespavosť a pocity strachu, uplatnenie pri zažívacích ťažkostiach ako digestívum a objasnenie prieskumu nemeckých odborníkov o obsahu zlúčenín s chemickým zložením podobným ženským sexuálnym hormónom.

A chmeľ a pivo? Umenie variť pivo – v skutočnosti  najskôr  nápoj z jačmeňa,  podobný riedkemu a páchnucemu pivu sa datuje od najstarších dejín ľudstva. Varilo sa,  pilo, ale ešte sa nechmelilo.  Ako prvé začali chmeľ používať  pravdepobne fínske a čudské kmene. Správy o chmelení v Oriente sú nepravdepodobné – chmeľ tam totiž  nemá domov. Od spomínaných kmeňov sa umeniu naučili Germáni a asi v 10. stor. sa chmelenie dostalo i do našich končín. Za Karla IV. sa v Čechách pestoval taký   dobrý chmeľ, že tento panovník zakázal vyvážať chmeľové sadenice, aby  české zeme neprispeli k rozvoju cudzích chmelníc.

Chren dedinský

Armoracia rusticana GAERTN., MEY et SCHERB. – syn. A. lapathifolia GILIB. – Brassicaceae (Cruciferae) – kapustovité – brukvovité –   česky: křen selský, koreň: Armoraciae radix

Vzhľadom na široký terapeutický i   praktický záber je chren predmetom opätovného rozsiahleho klinického prieskumu a zaradený na Západe medzi perspektívne liečivé rastliny nového milénia. O rastline sme už mnohokrát referovali, preto uvedieme iba podstatné a menej známe skutočnosti.

Chren dedinský je statná trváca bylina so zhrubnutým koreňom, obľubujúca brehy potokov, zboreniská a pasienky Veľmi často splanieva a zdomácnie.

Jeho kultúra sa do strednej Európy dostala z východu asi už na začiatku stredoveku. Zdá sa, že jeho šíriteľmi boli hlavne Slovania. Pomenovanie má podľa filológov slovanský charakter. Divo rastie v povodí riek na juhovýchode európskej časti Ruska.

Pôvodne sa pestoval ako liečivá rastlina a ako kuchynskú rastlinu ho poznala aj svätá Hildegarda. Dnes patrí skôr medzi  vitamínové pochutiny, pikantné koreniny. Od l6. storočia sa používal pri úprave rýb, neskôr sa začal jesť ku mäsu a k údeninám. Pridáva sa do kapustového šalátu, k červenej repe, syrovým nátierkám, do majonéz, avokádových plniek a pod. Pestuje sa v blízkosti zemiakov, chráni ich pred chorobami, napríklad zápar riedený 1 : 4  slúži ako postrek proti hnedej hnilobe na jablone. Čerstvý koreň obsahuje minerálne látky – vápnik, sodík, horčík, ale aj vitamín C a  určité obsahové látky sa používajú na diagnostické testy pre krvný cukor a pri niektorých poruchách organizmu. Uplatňuje sa aj ako antidotum pre niektoré domáce zvieratá a proti črevným parazitom psov a na celkové zlepšenie ich kondície. Má antibiotické vlastnosti,  je vhodný na konzerváciu potravín, priaznivo ovplyvňuje činnosť črevného traktu.  Najvhodnejší je čerstvý.

Ľudové použitie je mnohostranné – postrúhaný sa pridáva do pokrmov pri diétach na zlepšenie trávenia, odhlieňuje a odvodňuje, zvyšuje odolnosť pri infekciách, vo forme obkladov sa používa na omrzliny, stuhnuté svalstvo, pri zápale kĺbov, pri ischiase a reumatizme, vo forme sirupov pomáha pri bronchitídach a kašli.  Ako terapeutická dávka sa odporúča 2 – 5 g čerstvo strúhaného koreňa pred jedlom.  Vyššie dávky môžu podráždiť celý žalúdočný  a črevný trakt a taktiež obličky.

Vedľajšie účinky: alergické reakcie, krvavé hnačky, dávenie, dráždenie  slizníc (pri strúhaní) nosa, hrdla, očí.  Možné interakcie – vzájomné pôsobenie  môže vyvolať nežiaduce reakcie najmä pri konzumácii chrenu a súčasnom užívaní liekov –   anaticholinergických prípravkov (dráždiace parasymaptické nervstvo), ako je atropín, choliergické (prostigmín a i.). Treba si tiež pamätať, že je nevhodný na užívanie a konzumáciu v gravidite a pri dojčení pri poruchách štítnej žľazy, je toxický pre niektoré domáce zvieratá.

Najnovší výskum na Západe sa týka toxicity chrenu a viaceré štúdie sa vyjadrujú súhlasne k jeho hojivému pôsobeniu. Kým terapeutickí experti  nepodajú dôkazy o jeho celkovom liečebnom  efekte a nezistia  viac dôkazov o jeho účinkoch  a  hodnotách,  navrhujú  neuplatňovať ho  vo väčšej miere,  ako sú primerané dávky   pri ochucovaní  jedál.

IBIŠ LEKÁRSKY

proskurník lékařský – Althaea officinalis L. Slezovité (slézovité) – Malvaceae

Tak ako predchádzajúce liečivé rastliny, tak aj ibiš sme v našom časopise už podrobne opísali. Uvedieme preto  opäť iba to podstatné a menej známe.

Ibiš lekársky je trváca bylina vysoká aj 80 – 120 cm s byľou zamatovou, slabo ochlpenou, okrúhlou, bledozelenou, listy veľké, so zamatovým povrchom, dlaňovito trojlaločné, sivozelenej farby, päťpočetné kvety beloružovej alebo bielej farby, s purpurovými tyčinkami (kvitne v júli až septembri), koreň má dlhý, mierne sa zužujúci s bielou vláknitou dužinou, plody rozpadavé, sploštené, so semenami diskovitého tvaru, svetlohnedé.

Rastie na vlhkých alebo občas zaplavovaných lúkach, výživných, zásaditých, pevných, často zasolených, hlinito-piesočnatých pôdach teplejších oblastí celého štátu roztrúsene, pôvodne často v záhradách (liečivá rastlina) a splanievajúca. Včelám poskytuje peľ, kvety sa však otvárajú ráno od 8. – 9. h,  približne len na tri hodiny.

Na pestovanie je vhodná dobre vyhnojená pôda, hlboká, ľahká, semená sa vysievajú na jar v máji až júni a na jeseň sa presadia. Chren možno množiť aj delením alebo stonkovými odrezkami. Nie je vhodný na pestovanie vo vnútorných priestoroch.

Ibiš je veľmi známy a jeho pomenovanie je odvodené od gréckeho „altho“ – liečiť. Zmieňuje sa o ňom už Pytagoras, Platón i Veregílius a Rimania ho pridávali do jačmenných polievok alebo  ním kŕmili bravov. Klasickí bylinkári ho používali najmä pre mierne laxatívny účinok. Oddávna sa používa aj v cukrárstve – prášok z koreňa hustne vo vode a za tepla s cukrom vytvára upokojujúcu sladkú pastu – predchodcu dnešnej žuvačky.

Predmetom zberu je vlastne celá rastlina – kvet, list, vňať i semená a koreň; liečebne sa uplatňuje list, vňať a koreň.

Vňať – Althaeae herba a list – Althaeae folium (ČL 97) – sa zberá mladý, čerstvý z ešte nekvitnúcich rastlín a nesmie byť napadnutý hrdzou (Puccinia malvacearum MONTAGNE) ( jún až júl a  júl až august), kvet – Althaeae flos, v čase kvitnutia (júl až september) a koreň, ktorého zber z voľne rastúcich rastlín je u nás zakázaný, rastlina má podzemnú časť chránenú – v jeseni (október až  november) alebo na jar (marec až apríl) a niekedy sa bez umývania, po dôkladnom očistení aj lúpu –  zbavujú korku a časti kôry. Materiál sa musí rýchlo sušiť, na dobre vetraných miestach – prípadne aj umelým teplom (do 40 –  50 ⁰C). Zosušenie je list 5:1, vňať 4:1, koreň 4:1, kvet 8:1.

Usušený list podľa platného liekopisu (ČL 97) nesmie obsahovať:

Číslo napučiavania má mať najmenej 12

Koreň (EU – ČL 97) – Althaeae radix môže byť lúpaný i nelúpaný, celý alebo rezaný a nesmie obsahovať:

Vňať podľa všeobecnej normy nesmie mať iné zafarbenie – maximum 6 %, iné časti a zdrevnatené do 5 %, hrdzou napadnuté do 3 % a byle hrubšie ako 5 mm maximum 4 %.

List, vňať a kvet nezapácha a chutí mdlo, slizovito, podobne koreň, ktorý sa nesmie umelo bieliť (posypaný kriedou a pod.).

Hlavné účinné látky každej časti tvorí sliz – v koreni až do 15 %, v listoch aj kvetoch je aj silica (0,2 %), v koreni škrob (37 %), cukry, pektín a minerálne látky. Spoločné pôsobenie rastlinných častí je protidráždivé, antitusické (farmakologická skupina fytoterapeutiká antitusiká), tíšiace zápaly a bolesť, aplikujú sa preto pri kašli, aj čiernom, kataroch dýchacích a močových ciest, pri bolestiach obličiek (najmä detí), zvonka do očných i ústnych vôd, do kloktadiel pri zápale mandlí, v ústnej dutine a pod. Jednotlivá dávka pre list a vňať na odvar je 1,5 g, koreň na macerát (30 min. za častého miešania), 0,5 g až 3 g (čajová lyžička).

Homeopatia spracúva čerstvú rastlinu na ? a dil. D1 (3-krát 10 kvapiek denne) v intencii alopatie.

Ľudové liečiteľstvo využíva celú rastlinu a  za najúčinnejší pokladá koreň. Všetky časti pokladá za účinný liek proti kašľu, čiernemu kašľu, na liečenie priedušiek a celého dýchacieho ústrojenstva, pričom sa používa hlavne u detí a väčšinou v kombinácii s podobne účinnými rastlinami. Uplatňuje sa aj v čajovinách proti vredom žalúdka a dvanástnika. Výťažok je vhodné robiť vo forme vlažného macerátu, nikdy sa nevarí alebo sa pripravuje zápar s horúcou vodou. Vo väčšej koncentrácii sa používa ako kloktadlo a na výplachy ústnej dutiny pri rôznych zápaloch,  vriedkoch a pod.

U nás tvoria prípravok s koreňom ibiša tvoria čajoviny proti kašľu – expektorancium, antitusikum a koreň sa balí aj ako sypaná čajovina (choroby  tráviaceho traktu spojené s podráždením alebo so zápalom slizníc, pri vredovej chorobe, pri popálení horúcimi nápojmi alebo jedlami a i.).

Z ibiša lekárskeho ako perspektívna liečivá rastliny sa upravuje sušený koreň, kvet, list, kapsuly s práškovaným koreňom a extrak. Ľudovo sa užíva pri kašli, zápche, gastritíde (zápaloch), ulkusoch, bolestiach vnútorností, zápaloch kože, menších odreninách a zápale hrdla. Interakcie – nevhodné spolupôsobenie sa prejavuje pri súčasnej  aplikácii inzulínu a nie je vhodný pre gravidné a dojčiace ženy.

Fytoterapeuti pokladajú ibiš za efektné terapeutikum a odoporúčajú ho užívať.

Doc. MUDr. J. Kresánek, PhD., Doc. Dr. PhMr. J. Kresánek, CSc.