Už v mladosti si osvojil históriu a najmä vedu starého Egypta a na nej založil svoje chápanie okolitého sveta. Postavil sa proti názorom svojho veľkého predchodcu Aeskulapa, ktorý považoval chorobu za trest boží. On však svojim pozorovaním a výsledkami chorobu vysvetľoval ako príčinu nerovnováhy zloženia potravy, prostredia a podnebia v ktorom človek žil.

Keď sa stal lekárom svoju ambulanciu si zriadil pod veľkým platanom a svojich pacientov dôkladne sám vyšetroval. Poznatky, ktoré u chorého zistil, diktoval svojmu asistentovi, ktorý ich všetky zapísal a na sklonku dňa odovzdal na archiváciu.Takto Hippokrates zhromaždil veľké množstvo poznatkov, ktoré neskôr zovšeobecňoval a uplatnil vo svojich dielach.

Svoje lekárske učenie založil na princípe štyroch základných telových tekutín; krvi, lymfy, žltej a čiernej žlči. Tvrdí, že tieto sú v rovnováhe a jej porušenie znamená ochorenie. Týmto sa stal tvorcom tkzv. humorálnej teórie ochorenia, ktorá dominovala až do druhej polovice 19. storočia, kedy hu nahradila koncepcia ochorenia založená na choroboplodných zárodkoch.

Štyrom telovým tekutinám prisúdil aj štyri základné aspekty kvality. Učil, že môžu byť teplé, alebo chladné, suché, alebo vlhké. Toto preniesol aj do koncepcie svojho liečenia.

Jeho najväčší prínosom je monumentálne dielo Corpus Hippocraticum, ktoré v 72 zväzkoch zovšeobecňuje celú oblasť vtedajšieho liečiteľstva. Analýza tohto diela ukazuje, že je v ňom obsiahnutých 350 druhov liečivých rastlín. Štýl, akým popisoval jednotlivé rastliny dokazuje, že Hippokrates najviac vo svojom liečení využíval tymián, anýz, mätu, lopúch, škoricu, klinček alebo rozmarín. Z nich sám, alebo s pomocníkom, pripravoval zápary, nápoje, obklady, masti, pastilky, klystíry, octomedy, alebo dúšky (lahodné nápoje).O

bsah tohto diela ďalej naznačuje, že podľa vlastností rozdelil liečivá do štyroch skupín. Napríklad do prvej zaradil liečivá zohrievajúce (s obsahom horčice, alebo sladkých hroznových bobúľ), do druhej zoskupil liečivá chladiace (s obsahom octu, kyslého vína alebo ľanového semena). Tretiu skupinu klasifikoval ako liečivá zvlhčujúce (sem zaradil roztok medu vo vode) a štvrtú skupinu nazval liečivá vysušujúce (s obsahom šalvie alebo medu).

Typické pre Hippokrata je i to, že liečivá rastlinného pôvodu považoval za vlastné liečivá, ostatné považoval za dietetiká. Všetky liečivá odporúčal uschovávať na mieste, ktoré sa nazýva apotheké, čo znamenalo sklad liekov. Neskôr sa toto označenie prenieslo na pomenovanie lekárne.

Zovšeobecnenie života a diela Hippokrata ukazuje, že ho možno považovať za zakladateľa prvého vedeckého systému liečiteľskej vedy, zakladateľa vedeckej lekárskej diagnostiky, svojim spisom o starom liečiteľstve prispel k histórii tohto najstaršieho spôsobu liečenia a knihami o aforizmoch a zákonoch sa snažil definovať človeka a jeho vlastnosti v spoločnosti. V medicíne je dodnes aktuálna jeho prísaha, ktorá je základnou etickou normou liečenia.