Veľká časť populácie cárskeho Ruska nemala prístup ku kvalifikovanej lekárskej pomoci až do konca 19. stor. (v niektorých lokalitách až do Októbrovej revolúcie), s výnimkou malej privilegovanej skupiny. Ruský ľud bol v otázke vlastného zdravia odkázaný sám na seba. Mal ale tisícročnú skúsenosť s liečbou mnohých ochorení liečivými rastlinami, taktiež s pomocou ľudových liečiteľov.
Napriek ťažkým sociálnym a často aj prírodným podmienkam prejavil ruský národ veľkú vynaliezavosť v použití množstva rozličných bylín a netradičných metód liečby rôznych ochorení. Rusko sa môže pochváliť bohatými skúsenosťami v oblasti ľudovej medicíny, ale aj svojimi vedcami, ktorí tematike liečivých rastlín a prípravkov z nich venovali svoj profesionálny život.
Ruskí vedci pôsobiaci v 19. až 20. stor. – F. Inozemcev, S. Botkin, I. Pavlov, N. Kravkov majú veľkú zásluhu na výskume metód ľudového liečiteľstva, vynálezu prípravkov na báze liečivých rastlín (predovšetkým rozširujúcich cievy, kardiotropné, sedatívne) a začlenení preparátov do liečebnej praxe. Ale z dôvodov chýbajúcich vedeckovýskumných centier sa nedalo zaradiť systematické používanie liečivých rastlín do zdravotníctva.
Pred Októbrovou revolúciou v roku 1917 bola ľudová medicína súčasťou ruskej národnej kultúry a považovali ju za tradičnú medicínu. S príchodom boľševikov k moci sa postoj oficiálnych kruhov k ľudovému liečiteľstvu začal meniť. Moc sovietov vytvorila systém vlastnej, jej podriadenej medicínskej starostlivosti. Žiaľ, ľudoví liečitelia sa dostali do nemilosti oficiálnej moci a táto tendencia pokračovala až do 70. rokov 20. stor. Hlavným argumentom proti predstaviteľom ľudovej medicíny bol fakt, že liečitelia nemajú medicínske vzdelanie.
V Rusku sa s príchodom boľševikov k moci mení aj prístup k pestovaniu, zberu a použitiu liečivých rastlín pre potreby Ruska. V predrevolučnom období sa vedeckému výskumu liečivých rastlín venovali samostatní vedci – lekári, v novom období sa tematika liečivých rastlín stáva záležitosťou kolektívov vedcov z rôznych oblastí výskumu: chémie, botaniky, farmakológie, farmakognózie, biológie, liečebnej praxe. Do tejto činnosti sa postupne zapájajú vedeckovýskumné pracoviská.
V roku 1919 bolo pri Botanickej záhrade Akadémie vied so sídlom v Petrohrade zriadené Laboratórium pre výskum liečivých rastlín a produkcie rastlinného pôvodu. V decembri roku 1921 vydal Ruský Sovnarkom (Soviet národných komisárov) nariadenie O zbere a kultúre liečivých rastlín. V tom istom roku bola zvolaná Konferencia Ruska o liečivých rastlinách. Už po založení Zväzu sovietskych republík (1922) sa v roku 1925 konala celoštátna konferencia venovaná liečivým rastlinám, ktorá položila základy plánovanému výskumu liečivých rastlín, rastúcich na území Sovietskeho Zväzu. V roku 1928 začal Výskumný ústav chémie a farmaceutiky systematický výskum prostriedkov ľudového liečiteľstva.V období po roku 1919 sa dostáva do sortimentu lekární viac druhov liečiv rastlinného pôvodu. V nasledujúcich desaťročiach sa zavádza vedecká aprobácia liečiv a začína sa vedecký výskum novej skupiny biologicky aktívnych látok, ako sú: furokumaríny, flavonoidy, antokyány. Počas sovietskej éry sa vytvorila rajonizácia vo výskume výskytu liečivých rastlín. Pracovalo sa na objavení nových lokalít výskytu liečivých rastlín na území Sovietskeho Zväzu.
Pestovanie vyše 40 druhov liečivých rastlín mali na starosti kolchozy a sovchozy. Rozširoval sa okruh rastlinných kultúr, objavujú sa plantáže ženšena, arniky, rozširujú sa plochy v Rusku tradične obľúbených šípok.V roku 1931 bol založený Výskumný ústav liečivých a aromatických rastlín a pod vedením ústavu vznikla sieť výskumných staníc v teréne. Okrem toho sa pri tomto ústave vytvorila stála komisia pre výskum ľudového liečiteľstva v Sovietskom zväze a priľahlých krajinách, ako Čína, Mongolsko, Afganistan, India, Irán. Ústav sa postupne postavil do čela vedeckých pracovísk zaoberajúcich sa liečivými rastlinami, štúdiom potenciálu divo rastúcich bylín, hľadaním nových preparátov na rastlinnej báze. Popri ústave sa zriadila Botanická záhrada liečivých rastlín, experimentálny závod a základne pestovania liečivých rastlín v teréne.
Obdobie 2. svetovej vojny, respektíve Veľkej vlasteneckej vojny, má pre vývin fytoterapie osobitý význam. Už na začiatku vojny sa v Sovietskom zväze prijali opatrenia na zvýšenie objemu zberu liečivých rastlín, propagácie fytoterapie, urýchlené zavedenie nových liečivých rastlín do praxe. Do zberu sa zapojili široké masy obyvateľstva, predovšetkým mládež. Ústredný výbor komsomolu nariadil všetkým komsomolským organizáciám organizovať zber divo rastúcich liečivých rastlín a rastlín obsahujúcich vitamíny. Ľudový komisariát vzdelávania RSFSR (vtedajšie ministerstvo školstva) vyzval všetkých žiakov a učiteľov na organizovaný zber divo rastúcich jedlých, liečivých a technických rastlín pre potreby vojnového frontu a hospodárstva v zázemí.
Lekárska vedecká rada a Výbor pre farmakológiu ľudového komisariátu zdravotníctva ZSSR sa pravidelne zaoberali otázkami fytoterapie vo vojnovom období. V decembri roku 1941 vyzvali profesori R. Luria a S. Sarkisovová v novinách Pracovník zdravotníctva v článku Vojna a fytoterapia obyvateľstvo venovať viac pozornosti práve fytoterapii. Počas vojnového obdobia sa objavili nové lokality priemyselného zberu liečivých rastlín, liečivá z nich vyrobené používali vojaci na fronte a tiež obyvatelia.
Počas vojny sa vo veľkej miere zužitkovala skúsenosť ľudí s používaním liečivých rastlín a produktov rastlinného pôvodu. Napríklad, starým osvedčeným receptom bolo použitie obyčajnej cibule (nadrobno pokrájanej alebo upečenej) a šťava z aloe, ktoré na fronte používali na ťažko sa hojace rany. V nemocniciach v Dušanbe na evakuačnom území liečili úspešne rany a popáleniny pomocou oleja s výťažkami plodov borievky, ktoré používajú obyvatelia Tadžikistanu na ošetrenie rán už stáročia. V partizánskych oddieloch používali namiesto chýbajúcej vaty vysušený mach, namiesto ricínového oleja bravčovú masť alebo maslo. V podmienkach vojny sa úspešne používal výluh z brezových listov. Počas vojny sa užíval ako vitamínový nápoj, používal sa vnútorne pri nehojacich sa ranách, vredoch, tuberkulóze, úplavici, črevných ochoreniach, celkovej slabosti a vyčerpanosti. Počas blokády Leningradu sa všetky voľné plochy Botanickej záhrady Akadémie vied použili na pestovanie najviac potrebných rastlinných liečivých kultúr. Pestovala sa valeriána, konvalinka, rumanček a i. Za štyri roky vojny sa na území Botanickej záhrady dopestovalo až 1984 kg suchej suroviny z liečivých rastlín. Rastliny pomáhali obyvateľom Leningradu v najťažších časoch a zásobovali nimi aj leningradský front...
