Kežmarský rodák, lekárnik a botanik Tomáš Nendtvich (1782 1858) bol v histórii farmaceutických vied osobnosťou, v ktorej sa v symbióze spájali aspekty výkonu kvalitnej farmaceutickej starostlivosti s vedeckovýskumnou prácou a vášnivou systematickou zberateľskou činnosťou.
Narodil sa a vyrastal v rodine prosperujúceho obchodníka, ktorý pre neho zabezpečil kvalitné vzdelanie v rodnom meste, neskôr v Debrecíne a vysokoškolské v Pešti. Po promócii na magistra farmácie v roku 1800 pôsobil päť rokov ako lekárnik v Pešti.V roku 1806 sa stal v Pécsi majiteľom lekárne Arany Sász (Zlatý orol), ktorú prebudoval na moderné pracovisko a okrem poskytovanej bežnej lekárenskej starostlivosti vybudoval tiež laboratórium, v ktorom vo voľnom čase experimentoval. Túto lekáreň viedol a vlastnil do roku 1848.Jeho prvou zásluhou, ktorou sa zapísal do dejín farmácie bola skutočnosť, že počas Napoleónových vojen, ktoré spôsobovali blokádu dovozu, ale aj výrobu liečiv, operatívne navrhol a realizoval pestovanie najdôležitejších liečivých rastlín s miestnymi poľnohospodármi, a tak sa mu podarilo zaplniť vzniknutý deficit.Druhú zásluhu a povesť vynikajúceho odborníka si získal v roku 1836 počas epidémie cholery, kedy na likvidáciu jej ohnísk navrhol a realizoval dezinfekčný prostriedok zložený z fenolu a zmesi vápenatých a železnatých anorganických zlúčenín. Pacientom, ktorí choleru prežili odporúčal užívať jeho extrakt z rastliny Ruta graveolens.Keďže ho od malička lákala botanika, podnikal vo voľnom čase cieľavedomé exkurzie do okolia Pécsu, najmä do pohoria Mecsek a regiónu Baranya a Slavónia.Z flóry v tejto oblasti zostavil rozsiahly herbár, ktorý obsahoval niekoľko tisíc rastlín.Originálnym výsledkom z týchto jeho botanických exkurzií bolo objavenie dovtedy neopísanej rastliny, ktorú pomenoval ako zergevirnák Doronicum kamzičník. Na potvrdení jej originality sa podieľal aj prof. dr. Jozef Sadler (Liečivé rastliny, 44, 2007, č. 4, str. 136 137.), s ktorým Nendtvich celý život odborne spolupracoval. Túto rastlinu z pocty a úcty k obom odborníkom botanici pomenovali ako Doronicum Nendtvichi, Sadleri.Okrem rastlín ho nesmierne zaujímali motýle, ktoré sa vyskytovali v okolí Pécsu. Podarilo sa mu zozbierať všetky typy a pri niektorých preštudovať aj ich vzťah k okoliu. Túto zbierku spolu so svojím herbárom venoval Maďarskému národnému múzeu, kde dodnes tvoria časť jeho prírodovedných exponátov.O jeho všestrannosti svedčí i tá skutočnosť, že svoju rozsiahlu záhradu, okrem pestovania zeleniny, liečivých rastlín, zameral na výsadbu a šľachtenie ovocných stromov. V šľachtení ovocných stromov sa stal významným odborníkom. Svoje poznatky z tejto oblasti častokrát prezentoval vo forme prednášok.Na základe experimentov, ktoré uskutočňoval vo svojom laboratóriu, sa vypracoval aj na výborného analytického chemika. Stal sa súdnym znalcom v odbore toxikológia. Špecializoval sa najmä na dôkazy otráv arzénom.
Analýza jeho života ukazuje, že patril medzi zakladateľov vedeckej spoločnosti Maďarských lekárov a prírodovedcov, v ktorej po jej založení vyvíjal publikačnú a prednáškovú činnosť.V rámci tejto spoločnosti uverejnil v roku 1846 publikáciu o flóre Pécsu a jeho okolia a o niečo neskôr analogický spis o flóre regiónu Baranya.Z niektorých jeho publikovaných úvah vyplýva, že sa mnohokrát zamýšľal nad poslaním človeka vo vede, zmlyslom vedy, jej cieľom v živote človeka.O tom, aký vplyv mala jeho vedecká práca svedčí najlepšie to, že keď bola založená Spoločnosť milovníkov prírody regiónu Mecsek a Baranya, zakladatelia do jej erbu, znaku zakomponovali rastlinu kamzičník, ktorú Nendtvich objavil.Ako hlbokoveriaci evanjelik patril medzi tých, ktorí presadili v Pécsi výstavbu nového kostola. V roku 1848 sa zapojil spolu so svojimi synmi do boja za práva uhorského národa. Po porážke sa dostal ako rukojemník do zajatia, z ktorého ho ako váženého a cteného občana Pécsa, vyslobodil mestský sudca.Mal štyroch synov. Z nich Július a Alexander sa stali vysokými dôstojníkmi armády, syn Viliam vyštudoval farmáciu a po vzore otca viedol lekáreň a zaoberal sa taktiež výskumom liečivých rastlín. Najväčšiu kariéru z nich urobil syn Karol, ktorý sa stal vynikajúcim lekárom, chemikom a autorom prvej učebnice technologickej chémie. Nendtvich sa celý svoj život tak všestranne angažoval, že svoje poznatky z ciest, výskumu a bohatej prednáškovej činnosti, síce systematicky spracovával, ale počas života už nestačil vydať ako samostatné dielo. Toto dokončil a skompletizoval až po jeho smrti syn Karol a v roku 1886 vydal v Budíne ako monografiu.
