V starom Rusku ľudové liečiteľstvo bolo súčasťou pohanskej kultúry. Zachovali sa písomné pramene ako sú zaklínadlá, adresované pohanským bohom, ktoré mali za úlohu vyhnať z tela choroby. Kyjevská Rus zužitkovala prax svojich predchodcov Skifov v pestovaní rastlín.
Liečivé rastliny sa pestovali v špeciálnych záhradách. V praxi liečiteľov – lekárov sa používali rastliny: palina, pŕhľava, listy brezy, kôra jaseňa, cibuľa, cesnak, chren, brezová voda, ale aj živočíšne produkty. Boli to med, kobylie mlieko, surová treščia pečeň, ako aj minerály. Liečiteľov – lekárov, tzv. volchvov (v pohanskej kultúre) volali čarodejníkmi, šamanmi, ale aj bosorkami. Boli prostredníkmi medzi človekom a tajomnými silami prírody.
Autentické staré ľudové pramene zachovali poetické rozprávania aj o pôvode liečivých rastlín.Stelesnením chorôb a neduhov v starej ruskej mytológii boli démonické bytosti – Nešťastie a Bieda. Poslať chorobu alebo nešťastie na ľudí a zvieratá mohla, napríklad Kikimora – zlý duch domu. Písomné pramene o zázračných liečivách, ktoré chránia pred chorobou a starnutím sa zachovali v podobe legiend o živej vode, omladzujúcich jablkách, o vriacich kotlíkoch. Po okúpaní sa v takom kotlíku sa stal starec mladíkom.
Stará ruská mytológia rozpráva aj o ľudových remeselníčkach – priadkach, ktoré priadli niť ľudského osudu, vedeli predvídať zdravie ešte nenarodeného dieťaťa a jeho osud. Táto téma je často prítomná v ruských ľudových rozprávkach.V období prechodu na kresťanstvo bola liečba bylinami v rukách duchovných, aj ľudových liečiteľov, ktorí boli prvými nositeľmi medicínskych vedomostí Starej Rusi. Tajomstvá liečiteľstva sa odovzdávali od otca k synovi.
Prvé písomné pramene o medicíne v Rusku sa datujú od 11. storočia. V Ruských Letopisoch sa o lekároch hovorí ako o „lečcoch“. Týchto lečcov spomína dokonca aj Najstarší ruský zborník zákonov starého Ruska, ktorý bol zostavený za vlády Jaroslava Múdreho (prvá polovica 11. storočia). Autori zborníka Izbornik Veľkého kňaza Svjatoslava Jaroslavoviča z roku 1073 podrobne popisujú liečive rastliny používané v tom čase. Izbornik odporúča používať pri liečbe chorých výlučne čerstvé ovocie, plody, zeleninu, predovšetkým stravu nevarenú, rastlinného pôvodu.
Prvým oficiálnym lekárom starého Ruska bol Grék Moann Smer (1053 – 1125), ktorého pozval Vladimír Monomach. Zahraniční lekári sa starali len o knieža a jeho okolie a v liečbe používali byliny z dovozu. Obyčajný ľud sa obracal na svojich bylinkárov alebo využíval vlastné skúsenosti s liečivými vlastnosťami tej-ktorej rastliny.
V 11. storočí vznikajú prvé kláštory a na ich pôde sa sústreďuje pestovanie liečivých bylín a bezplatné liečenie chorých. Od rokov 1073 a 1076 sa datuje prvé vydanie Zborníkov so zoznamom chorôb, ktoré obsahoval popis liečby, rady na udržiavanie tela v čistote, rady pri stravovaní podľa ročného obdobia. Zborník hovorí o lekároch, ktorí liečia masťami a bylinami a tiež o chirurgoch, čo vedia „rozrezať tkanivá“. V písomných prameňoch 11. storočia – Letopis Nestora, sa po prvýkrát spomína ruský parný kúpeľ (baňa), známy a obľúbený po celom Rusku až doteraz. V Starom Rusku sa parný kúpeľ používal na liečenie prechladnutí, chorôb kožných, bolesti kĺbov. Priamo počas kúpeľa napravovali kĺby, púšťali krvou, prikladali baňky. Pre očistu tela sa počas tejto procedúry používal ruský kvas alebo mydlová tráva.
Zaujímavosťou dejín ruskej medicíny je pôsobenie žien – liečiteliek. Autorkou prvého ruského medicínskeho traktátu začiatku 12. storočia bola vnučka Vladimíra Monomacha Jeavpraksija Mstislavovna. Už od detstva sa Jevpraksija zaujímala o medicínu, neskôr úspešne liečila, volali ju za to Dobrodeja. Ako 22-ročná napísala traktát Masti, ktorý obsahoval najširšie medicínske poznatky tých čias a aj jej vlastné skúsenosti lekárky – liečiteľky. Osobitné časti traktátu sa nazývali: O pohybe a pokoji, O spôsobe života v rozličných ročných obdobiach, O strave, pití, spánku a prebudení, O pote, O moči, O kúpeli, O tehotnej a plode, O starostlivosti o dieťa.
V 13. až 15. storočí sa Ruskom prehnalo množstvo vojen, živelných pohrôm a požiarov. Žiaľ, za obeť padlo mnoho skorých písomných prameňov z oblasti ľudovej medicíny. Po oslobodení Ruska od tatárskej nadvlády a nadviazaní medzinárodných vzťahov Cára Ivana Hrozného s krajinami Západnej Európy sa v roku 1581 v Moskve otvorila prvá lekáreň, ktorú viedol lekárnik z Anglicka. Neskôr bol zriadený aj Lekárenský úrad, ktorý položil základy riadeného zdravotníctva na Rusi. Hlavnou úlohou tohto úradu bola organizácia zberu liečivých rastlín na území Ruska, sušenie bylín a ich skladovanie. Pre plynulú činnosť úradu boli prizvané široké masy ľudí – bylinkári, roľníci, kozáci, remeselníci. Priamo na miestach pracovníci úradu dohliadali nad zberom a spracovaním rastlín.
V 15. – 17. storočí zažívajú najväčší rozmach slovníky liečivých rastlín, návody na liečenie chorôb, ktoré kumulovali skúsenosti liečiteľov ľudovej medicíny. V Rusku v tomto období vzniká mnoho medicínskej literatúry, najväčšiu popularitu majú takzvané Vertogrady (v preklade znamenajú sad, záhradu, záhon), boli to svojho druhu medicínske encyklopédie obsahujúce návody na používanie prostriedkov rastlinného aj živočíšneho pôvodu. Riadili sa nimi liečitelia aj lekári. „Vertogrady“ popisujú vyše tisíc liečiv rastlinného pôvodu, niektoré obsahovali obrázky bylín. Väčšia pozornosť sa venovala liečbe pŕhľavou, čremchou, dubovým lístím, cibuľou, cesnakom. Napríklad o materinej dúške sa hovorí takto: „rastlina rastie ako lopúchy, jedna strana biela, lístočky ako kopýtka, koreň sa po zemi ťahá, kvet má žltý a iné ani kvet nemajú, keď niekoho brucho bolí, tak ho spar, potom chlipkaj, pomôže“. Popis každej rastliny bol doplnený poznámkou, či rastie v Rusku alebo inde.
V ľudovej medicíne sa používal aj princíp liečby protikladom, napríklad nadbytok chladu sa liečil teplom a naopak. Použitím cibule „mokrosť škodlivú a studenú horúčosťou cibule ničia“.
Mgr. M. Žiaková
