Jesienka obyčajná - Colchicum autumnale L. (Colchicacecae) Liliaceae / ľaliovité
Od prvej izolácie účinnej látky z jesienky obyčajnej - kolchicínu, k jeho prvej totálnej syntéze ubehlo 139 rokov. Ani ďalších, viac ako 50 rokov nestačilo na to,, aby syntetickí chemici pripravili túto účinnú látku ekonomicky a technologicky schodnou cestou využiteľnou vo farmaceutickej výrobe.
Jesienka obyčajná - Colchicum autumnale L. (ocún jesenní) dostala svoj rodový odborný názov po antickej Kolchide (grécky Kolchoi). Bájna krajina sa nachádzala vo východnom Čiernomorí, na juhozápadných svahoch Kaukazu. V súčasnosti je to časť západného Gruzínska. Podľa starogréckych báji Kolchida bola popretkávaná zlatonosnými riekami, na základe čoho vznikla báj o zlatom rúne a Argonautoch. V krajine vládol mýticky kráľ Aétiom, ktorý mal dcéru Médeu, vnučku boha Hélia. Médea vraj využívala jedovatú jesienku na odstraňovanie svojich nepriateľov. Kolchida bola kolonizovaná Grékmi z Milétu okolo roku 500 p. n. l. Grécke pomenovanie jesienke dal vraj Dioskorides (2. pol. 1.st. n. l.). Druhový názov označuje jesenné kvitnutie rastliny.
História tejto rastliny je podľa všetkého ešte staršia ako kolonizácia Kolchidy antickými Grékmi. Spomína sa už medzi 877 liečivými rastlinami v Ebersovom papyruse (asi okolo roku 1550 p. n. l.). Sú však poznatky, že bola známa už v roku 3500 p. n. l. V stredoveku došlo k útlmu záujmu o jesienku. Oživil sa až v roku 1568 keď Christof Wirsung, (1500 - 1571) lekárnik a lekár z Ausburgu publikoval lekársku knihu s 15.000 receptami, medzi ktorými bol aj s recept na liečbu dny jesienkou. V roku 1618 sa jesienka uvádza v „londýnskom liekopise“, z ktorého bola v rokoch 1650 až 1788 vypustená. Záujem o jesienku sa opäť zvyšuje v roku 1763 po publikovaní experimentov baróna Antona von Storcha vo Viedni, v publikácií Libelius Quo Demonstratus: Colchici Autumnalis Radicem MDCCLXII Vindobona.
Jesienka je trváca rastlina, obyčajne dorastajúca do výšky 5 až 20 cm. Hlboko v zemi má hľuzu, z ktorej na jeseň vyrastá jediný kvet. Ten má šesť vo vnútri chlpatých okvetných lístkov dlhých 4 až 7 cm, farby ružovej až fialovej, semenník ostáva v pôde. Rastlina kvitne v jeseni. V období kvitnutia nemá žiadne listy. Listy vyrastú spolu so stonkou až na nasledujúcu jar. Semena dozrievajú na jar. Na stonke je tobolka s množstvom semien. Semena sú skoro guľovité, niekedy trochu tupo hranaté, na spodku trochu zašpicatené. Sú tvrdé, po dĺžke s priemerom asi 2 mm, slabo červenohnedé až kávovo hnedé. Sú bez zápachu, veľmi ostrej horkej chuti. Jesienka obľubuje lúky a vlhké riedke lesy. Vyskytuje sa v strednej, južnej a západnej Európe, v strednej Ázii a v severnej Afrike.
Účinnými látkami sú tropolónové alkaloidy, kolchicín, demekolcín a glykozid kolchikozid. Ich obsah je v rastline rozdielny. Kvet a semeno obsahuje okolo 0,9 % kolchicínu, hľuza okolo 0,3 %, oplodie okolo 0,17 %, list 0,09 % pričom niektorí autori uvádzajú pri inom spôsobe extrakcie obsah kolchicínu od 0,25 do 0,33 %. Okrem týchto alkaloidov obsahuje jesienka ešte ďalšie alkaloidy. Celkový obsah alkaloidov sa pohybuje okolo 1,5 %. Pre vysokú jedovatosť semena sa v súčasnosti využívajú hromadne vyrábane lieky s pevne stanoveným obsahom kolchicínu. Pre dospelého človeka je smrteľná dávka 5 g semien jesienky. Je nebezpečná i pre hospodárske zvieratá, u ktorých pri pasení vznikali otravy. Kozy a ovce sú odolnejšie voči otrave kolchicínom. Na druhej strane je potrebné uviesť i ten fakt, že kolchicín prechádza do mlieka hospodárskych zvierat. Nedokázalo sa, že by med včiel, ktoré zberajú nektár z kvetov jesienky bol jedovatý.
(ukážka)
Ing. V. Štalmach
Rastlina pomenovaná podľa bájnej krajiny (23)
