Vždyzelený, poloparazitický, dvojdomý ker, s bohato dichotomicky rozkonárenou stonkou, dosahuje okolo 60 cm výšky. žije v korunách rôznych druhov stromov. Tu sa vyníma najmä vo vegetačnom pokoji, keď hostiteľská rastlina nemá listy a guľovito usporiadaná zeleň priťahuje pozornosť živou zeleňou. Vrcholíkovito rozvetvené zelené konáriky sú krehké, v uzloch zhrubnuté. Obrátene vajcovité, celistvo okrajové listy sú kožovité. Aj v mrazoch odolávajú nepriaznivým podmienkam a zachovávajú svoj svieži vzhľad. Nevyznačujú sa výrazným fototropizmom – neotáčajú zreteľne listy proti slnku. Nenápadné drobné štvorpočetné jednopohlavné kvety, dvojdomej rastliny, sú vo vidlicovitých vrcholových rázsochách uložené po troch až piatich. Kvitnú v marci až apríli. Lákajú hmyz, včítane včiel nektárom, ktorý vonia po ovocí. V novembri až decembri dozrievajú žltkasté alebo biele, nepravé, bobule s 2 –3 zárodkami. Rozširovanie príbuzných druhov imela majú na starosti vtáky. Pri konzumovaní plodov si utierajú zobák od lepkavej hmoty, pričom občas votrú do kôrových škár aj prilepené semeno. Možné je aj zasiatie plodu vtáčím trusom, ak nespadol na zem ale ostal na vetve.
Koreňová sústava imela má iba upevňovací – kotvový koreň, ktorým je dostatočne prichytená k cudzej drevine a podkôrové, pohružovacie korene nasadajúce na cievne zväzky hostiteľa. Čerpá z nich iba vodu a minerálne látky. O organické živiny hostiteľský strom neokráda, pretože si ich vytvára vlastnou asimiláciou. Deje sa tak aj v čase keď hosťujúca drevina, pre vegetačnú pauzu, slnečnú energiu nevyužíva. Pokiaľ sa nejedná o neprimeraný počet jednotlivých parazitujúcich rastlín na jedinom strome, kde by sa hostiteľovým listom nedostávalo dosť priamych slnečných lúčov, imelo evidentne nepoškodzuje obsadenú drevinu. Pravdepodobne, kvôli lepším svetelným podmienkam, uprednostňuje táto vždyzelená rastlina solitérne dreviny.
Imelo patrí medzi euroázijské druhy. U nás sa vyskytuje od nížin po horské pásma.
Život imela je limitovaný existenciou hostiteľa. V priaznivých podmienkach sa dožíva aj sedemdesiatky.
Odborný názov rodu, viscum, znamená lep, ktorý tvorí dužinu plodovej bobule. Album – biele popisuje sfarbenie plodu.
Rastlina má, podľa závislosti od dreviny na ktorej žije, tri druhové varianty: Referované imelo biele vídať na brezách, topoľoch, lipách a agátoch. Z ovocných stromov najskôr na jabloniach. Imelo ihličnaté – Viscum laxum Boiss. et Reuter sa vyskytuje na boroviciach a smrekoch. V bobuli má jedno semeno Imelo ihličnaté jedľové – Viscum laxum subsp. abietis /Wiesb./ O.Schwarz. obľubuje jedle.
V minulosti bolo imelo opradené mnohými poverami. Kelti ho uctievali ako posvätnú rastlinu. Verili že ich chráni pred démonmi. Nadnesené hodnotenie mu prinieslo povesť zázračného všelieku. Starí liečitelia ho odporúčali na mnohé postihnutia a choroby, ktoré, podľa dnešných výskumov, obsahové látky rastliny nijako nemôžu ovplyvniť. Mali naivnú predstavu, že rastlina pôsobí ako protijed proti všetkým otravám. Až výskumy minulého storočia začali objavovať skutočné hodnoty tejto rastliny. V r. 1907 Gaulthiers dokázal vplyv imela na zníženie krvného tlaku. V r. 1930 a 1934 experimentoval Kaelin s pôsobením rastlinných extraktov pri liečbe neoperovatelných zhubných nádorov. V r. 1965 výskumníci Vester a spol. a r. 1970 Teuscher zistili že za protirakovinové účinky zodpovedá bielkovinová zložka histónového charakteru, ktorá sa dá izolovať extrakciou s vodou.
Drogu tvorí vňať Visci albi herba /syn. Visci herba, Viscum album, Viscum quercinum/.
Účinné obsahové látky sú cholín, acetylcholín, propionylcholín, histamín. V živiciach je polyproteidu viskotoxín /glykozidická látka obsahujúca asi 17 aminokyselín. Nachádza sa ho 0,5-0,1 % /. Jedovaté viskotoxíny zahrnujú lektín viskumín A, B, viskalbín, viskoflavín, lignanové glykozidy a ďalšie. Z ostatných sú prítomné živicové alkoholy, proteínové zložky histónového charakteru /obsahujú asi 17 % arginínu/ kyselina oleanolová a aminomaslová, saponíny, triterpény /kalendulasaponín/ a flavonoidy. Plody obsahujú aj kaučukový viscín.
Liečivé zložky sa prejavujú znižovaním krvného tlaku – hypotonikum, upokojujúcim spôsobom na činnosť srdcového svalu – kardiosedatívum, pôsobením proti vápenateniu tepien – antisklerostikum a bránením rastu buniek zhubného nádoru – cytostatikum.
Liečivá účinnosť rastliny ešte vyžaduje ďalšie klinické bádanie. Hypotonické vlastnosti sa pripisujú viacerým zložkám: cholínovým derivátom, živicovým alkoholom, viskotoxínu a kyseliny oleanolovej. Predpokladá sa cytostatické pôsobenie viskotoxínu, ktorý má miestne nekrotizujúce účinky /predovšetkým na nezrelé bunky/. Najnovšie výskumy odhalili kancerostatické pôsobenie proteínovej zložky histónového charakteru, ktorá je bohatá na bázické aminokyseliny a dá sa izolovať extrakciou s vodou.
Účinné látky vyvolávajú, reflexne cez vagové cetrum, spomalenie srdcovej činnosti a periférnu vazodilatáciu /roztiahnutie tepien/. Efekt je iba krátkodobý.
V Poľsku sa droga pridáva do zmesí proti silnému menštruačnému krvácaniu /antimenorhagikum/.
Na prípravu macerátu sa používa v jednotlivej dávke 1 g drogy. Cez deň spolu do 5 g. Keďže sa varom účinné látky čiastočne rozkladajú, neodporúča sa užívanie odvaru. Popri vylúhovaní za studena sa najčastejšie pripravuje zápar z 1 kávovej lyžičky drogy na šálku vody; denne sa vypijú 2-3 šálky.
Tekutý výťažok drogy – Visci albi extractum fluidum sa užíva jednorazovo po 0,5 g / = 20 kvapiek/.
Galenicky sa pripravuje aj v práškoch, tabletách a tinktúrach. Dávkovanie je, podľa množstva účinných látok, uvedené výrobcom.
Imelo sa pridáva do hypotonických, kardiosedatívnych a antisklerotických čajovín.
Nevhodná indikácia, alebo prekračovanie terapeutických dávok má vedľajšie škodlivé účinky, ktoré zapríčiňujú nekrotizujúce pôsobenie viskotoxínu a histónovej zložky. Preto patrí terapia do rúk lekára. Za potencionálne toxické sa považujú listy a vetvičky. V niektorých prácach sa uvádza že plody nie sú jedovaté. Pre vtáky to určite platí lebo sa nimi živia. Zato sú evidované otravy bobuľami, ktoré počas vianočných sviatkov, keď je zvykom mať imelo v byte, pojedli malé deti. /MUDr.J.Kresánek, PhD., PharmDr.S Plačková, MPh.,, Doc.Dr.PhMr. J.Kresánek, CSc., Príčiny otráv detí, Liečivé rastliny 4/2002/.
Užitie väčšieho množstva vetvičiek a listov /ako je predpísaná liečivá dávka/ vyvoláva podráždenie a zápal zažívacieho traktu s nekrotizujúcim účinkom. Medzi nežiadúce vedľajšie účinky patria hnačky, dehydratácia, zvýšenie teploty, nauzea /nevoľnosť/, dávenie, halucinácie, delírium, bradykardia /spomalenie tepu/, poruchy srdcovej výkonnosti, podráždenie pečeňového parenchýmu a zvýšenie počtu bielych krviniek.
Z imelových bobúľ sa predtým varila lepkavá hmota na chytanie múch. Podobne sa týmto lepidlom natierali drievka a umiestňovali na semenných rastlinách, ktoré vyhľadávali vtáky. Ak si na ne okrídlence sadli, nemohli odletieť. Biedne skončili, uväznené v klietkach.
Spôsobom života aj vzhľadom podobná rastlina, imelovec európsky, ochmet európsky – Loranthus europeus L. rastie najmä na duboch. Má mäkké opadavé listy, bobule žlté a hnedé konáriky. Na liečivé účely sa nepoužíva.
Imelo, pre svoju vitalitu za každých podmienok, obdivovali aj naši predkovia. Pripisovali mu zázračnú, magickú moc. Aj keď dnes v čary imela neveríme, vetvička tejto rastliny, zdobená bobuľkami, spríjemní bytový interiér počas nehostinných studených zimných dní. Je zvykom kupovať si vždyzelenú vetvičku na Vianoce ako ozdobu. Evokuje obdiv voči dokonalému udržiavaniu života, pretrvávajúceho aj v treskúcej zime.
Exkluzívna rastlina predstavuje účinný estetický prvok našej prírody. Pri decembrových prechádzkach zasneženou prírodou už z diaľky objavíme na holých listnáčoch celé hniezda živej zelene. Vtedy si uvedomíme si že tu sú oveľa krajšie ako odtrhnuté vo váze.
MUDr. Karol Mika
Od rastliny k človekovi (XIX) - IMELO BIELE - JMELÍ BÍLÉ - Viscum album L. /Loranthaceae/
