Tajomná látka - múmio, ktorá je vo svete najznámejšia pod ruským termínom mumiyo, prípadne indickým shilajit, má v niektorých iných jazykoch pomerne poetické názvy. V Myanmarsku ju nazývajú kaotun (krv hôr), v Mongolsku brogsachaun (šťava hôr) a v stredoázijských štátoch bývalého Sovietskeho zväzu, predovšetkým v Kirgizsku a Kazachstane, je to zas arakul dshibal (pot hôr). Ako možno z týchto pomenovaní odvodiť, hlavné nálezisko tejto substancie predstavujú ázijské veľhory, napríklad Himaláje alebo pohorie Altaj, kde ju ľudia už tisíce rokov zbierajú v jaskyniach a skalných puklinách na horských úbočiach. Jej výskyt však nie je exkluzívny pre Áziu, takmer identická látka sa dá nájsť aj v severnom Chile (tzv. andský shilajit), tu však nemáme dôkazy o jej použití v tradičnej medicíne.

Múmio má obvykle voskovitú konzistenciu, v teple zmäkne a stáva sa plastickým, pri teplote okolo 80 °C sa mení na kvapalinu. Podľa väčšiny zdrojov je dobre rozpustné vo vode, podrobná štúdia z roku 2004 zaoberajúca sa chemickým zložením himalájskeho materiálu však uvádza len obmedzenú rozpustnosť (približne 60 %), pričom zvyšná hmota vytvorila po rozmiešaní suspenziu. Podľa rovnakej štúdie ide o prekvapivo homogénny materiál, pod mikroskopom v ňom neboli viditeľné peľové zrná ani iné cudzorodé častice. Farba múmia sa pohybuje od bielej cez zlatožltú až po čiernohnedú (tmavý variant je najčastejší). Obvykle ho možno nájsť vo forme kvapiek pripomínajúcich stalaktity visiace zo skaly, výnimočne sa môže na jednom nálezisku nachádzať až niekoľko desiatok kíl múmia, čo by prípadného nálezcu nepochybne potešilo, keďže sa táto látka predávala (a stále predáva) za cenu vyššiu než zlato. V období Sovietskeho zväzu bol vývoz múmia za hranice štátu zakázaný, keďže malo status národného pokladu.

...

Mgr. M. Helcman