Sójový olej

Slovenský liekopis 1 má oficinálny  Soiae oleum hydrogenatum – Sójový olej hydrogenovaný a ďalšia  monograsfia  Soiae oleum raffinatum – Sójový olej rafinovaný (ČL 1 ani jeden článok nemá).

Sójový olej hydrogenovaný je  produkt  pripravený čistením, bielením,  hydrogenáciou a deodorizáciou oleja získaného zo semien sóje obyčajnej (Glycine max /L./ MERR., syn. G. hispida /MOENCH/ MAXIM. –  sóje fazuľovej, česky s. luštinatá – čeľaď bôbovitých . Fabaceae).  Sója - chlieb vegetariánov, jednoročná chlpatá  hrdzavohnedá popínavá  alebo priama bylina podobná fazulie je pôvodná vo východnej Ázii. Dnes  sa pestuje vo všetkých oblastiach, kde sa darí kukurici na zrno. Eldorádom sú stále oblasti Číny, ale dnes aj USA, Ukrajina, Japonsko, India, tiež niečo málo  aj Maďarsko. U nás tiež už málo, kedysi Nitriansko, Žitný ostrov.

Zrelé semená obsahujú na rozdiel od iných strukovín málo škrobu, bohato však bielkoviny – až 60 % a  olej –  až 25 %.

Liekopisný sójový olej hydrogenovaný je biela hmota alebo prášok po zahriati sa topiaci na číru bledožltá kvapalinu, prakticky nerozpustnú vo vode, ľahko však napr. po zahriatí v petroléteri, toluéne, veľmi ťažko však v 96 % liehu. Produkt pozostáva najmä z triacylglcerolov kyseliny palmitovej a steárovej.

V skúškach totožnosti musí vyhovovať skúške topenia a na cudzie oleje, uvádzané v skúškach na čistotu, ktoré  obsahujú teplotu topenia – 66 -  72 ?C. Číslo kyslosti je najviac 0,5, peroxidové číslo 5,0, nezmydelniteľných látok 1 %. alkalické nečistoty sa skúšajú titračne, zloženie vyšších alifatických kyselín chromatograficky a uvádza sa aj ich potrebné zloženie. Nikel smie byť iba 1 ppm (ppm = milióntina),  stanovuje sa atómovou absorpčnou spektrometriou, voda najviac 0,3 %.

Uchováva sa v obaloch chránených pred svetlom.

Sójový olej rafinovaný

Je získaný zo sójovách semien extrakciou a následnou rafináciou. Môže obsahovať vhodný antioxidant. Je to bledožltá kvapalina miešateľná s petroléterom a prakticky nerozpustná v 96 % liehu. Relatívna hustota je asi 0,922 a index lomu asi 1,475.

Skúšky totožnosti olejov (zbytočné - „mastných“) sa robia chromatograficky na tenkej vrstve a získaný chromatogram zodpovedá typickému chromatogramu sójového oleja.

V skúškach na čistotu sa uvádza požiadavka čísla kyslosti – najviac 0,5, peroxidové číslo najviac 10,9, pre parenterálne účely najviac 5,0, nezmydelniteľné látky najviac 1,5, alkalické nečistoty sa zisťujú podľa všeobecnej skúšky SL 1, dané je aj zloženie a % zastúpenie jednotlvých vyšších alifatických kyselín oleja. V stewrolovej frakcii oleja nesmie byť prítomný brasikasterol a vody najviac 0,1 % v oleji určenom na parenterálne ciele.

Štítok na obale musí udávať, či kje olej vhodný na výrobu parenterálnych liekov a nízov a koncentráciou každého pridaného antioxidantu.

Na záver k oficinálnemu liekopisnému článku možno konštovať, že najmä diabetikom  sú známejšie sójové výrobky,  dodávajúce telu všetky esenciálne aminokyseliny potrebné na tvorbu bielkovín. Sójové mlieko sa pije podobne ako kravské  a podobne sa aj používa v kuchyni. Tofu je druh  tvarohu, ktorý sa z neho vyrába a konzumuje v Ázii už celé  stáročia. Môže byť mäkké, polotvrdé a tvrdé. Mäkšie druhy sa používajú  ako tvaroh a mäkký syr, v pekárskom priemysle často nahradia vajcia. Tvrdé tofu môžeme dokonca piecť, fritovať alebo grilovať ako mäso. V ponuke býva aj údené tofu s veľmi pikantnou chuťou. Známe sú aj koreniace omáčky tempeh a miso, tamari a shoyu. Tekka je zmes korenia z fermentovanej sóje, soli a sušenej zeleniny. Používa sa do zeleninových jedál alebo sa s ňou posýpa maslový  chlieb.

Zemiakový škrob

SL 1 uvádza aj ofifinálny  Solani amylum – Zemiakový škrob (má aj ČL 1).  Získava sa hľúz ľuľka zemiakového (odborné pomenovanie – Solanum tuberosum L., zemiak, ľuľkovité – Solanaceae).

Tvorí ho  veľmi jemný biely prášok  pri stlačení medzi prstami vŕzgajúci. Je prakticky nerozpustný v studenej vode a v liehu 96 %. Nesmie obsahovať  škrobové zrná iného pôvodu, iba malé mnoťňžstvá úlomkov pletiva materskej rastliny.

Skúšky totožnosti uvádzajú mikroskopické hodnotenie, dôkaz pomocou prípravy suspenzie z 1 g škrobu a 50 ml vody – povarí sa 1 min a po ochladení  musí vzniknúť hrubý opalizujúci sliz. Sliz sa roztokom jódu musí farbiť oranžovočerveno až tmavomodro a zafarbenie po zahriatí  mizne.

Skúšky na čistotu žiadajú pre roztok (5 g škrobu, 1 min pretrepávaný s 25 ml vody, postáť 15 min) – pH 5,0 až 8,0. Cudzie látky – nesmú byť  pri pozorovaní pod mikroskopom prítomné žiadne cudzie  škrobové  zrná, oxidovatzeľné látky – najviac 20 ppm – počítané ako H₂O₂ . Oxid siričitý najviac 50 ppm, železo 10 ppm, strata sušením najviac 20 %, síranový popol najviac 0,6 %, mikrobiologicvká čistota najviac 10³ baktérií a 10² húb na gram stanovené platňovou metódou a nesmie obsahovať   Escherichia coli.

Zlatobyľová vňať

SL 1 ako článok má Solidaginis herba – zlatobyľová vňať – (ČL 1 neuvádza)  - tvoria ju celé alebo rezané kvitnúce časti iba zlatobyle obrovskej (Solidago gigantea AIT.) alebo z. kanadskej (S. canadensis L.), ich odrody alebo hybridy alebo ich zmesi, nie teda všetky u nás rastúce druhy rodu (!). Zlatobyľ obrovská  a  z. kanadská z čeľade astrovitých rastlín (Asteraceae) sú záležitosťou  Severnej Ameriky a k nám sa doviezli ako ozdobné rastliny.  Z. obrovská sa u nás pestuje  ako okrasná a medonosná trvalka v záhradách a parkoch – často však splanieva najmä v pobrežných húštinách. Podobne je to aj so z. kanadskou,  ktorá je u nás častejšia jak v záhradách, tak splanená na rumoviskách a v pobrežných krovinách. Rastliny sú  si veľmi podobné, vysoké aj 2 m,  stovky  malých  žltých  úborov dlhých asi 5 mm, majú v hustých strapcoch na odstávajúcich konároch tvoriacich mierne jednostrannú previsnutú metlinu. Osídľujú inváznym  správaním nežiadúco rýchlo a ľahko nevyužité plochy alebo plochy vytvorené človekom, čím  vážne ohrozujú naše pôvodné druhy. Ich pestovanie by bolo preto potrebné omedziť.

Skúšky na čistotu pre liekopisnú vňať povoľujú:

Jediný náš domáci druh zlatobyle (celkove sa u nás vyskytuje asi 40) – zlatobyľ obyčajná (S. virgaurea L.) je z oficinálneho zberu podľa SL 1 vylúčená (dôkaz nežiaducej prítomnosti leiokarpozidu sa robí podľa obsahových látok chromatograficky). Požiadavka hodnoty podľa liekopisu  pre oficinálnu vňať zlatobyle je minimálny obsah  2,5 %  flavonoidov (hyperozid).

Naša zlatobyľ obyčajná je trváca bylina vysoká asi 60 – 100 cm, početné malé zlatožlté úbory  (dlhé 7 – 8 mm) sú v strapci alebo v  metline na  prútnatých konárikoch.  Zaujímavé však je, že nie severoamerické (tam je  asi  až 130 divorastúcich druhov rodu) , ale  práve tento druh sa uvádza medzi perspektívnymi liečivými rastlinami Západu pre nové milénium (Fetrow, Ch. W., Avila, J. R., 2 000).  Podľa zistenia odborníkov je častou príčinou alergií.

Užíva sa odvar a  zápar z kvitnúcej vňate, koreňov, ale aj výťažok i tinktúra.

Ľudové použitie zodpovedá približne nášmu.

Pri kombinovaní s inými liečivami sa môžu vyskytnúť žalúdočné problémy, dávenie, zrýchlenie tepu.

Interakcie – spolupôsobenie sa zatiaľ nezistilo. Nemali by ju užívať gravidné a dojčiace ženy, alergici, ľudia s poruchami krvného tlaku a s chorými obličkami.

Jej prieskum na Západe pokračuje a overujú sa ľudové indikácie (podrobnejšie údaje uverejníme v seriáli  perspektívnych liečivých rastlín Západu).

Doc. DrPH. PhMr. J. Kresánek, CSc.