PhMr. Belo Voldán
(Kapitola z pripravovanej publikácie: Liečivo a liek v minulosti)
Život i smrť zem dáva, naša mati,
všetko z nej zrodené sa do nej zase vráti,
kolískou je i hrobom, cintorínom i lonom,
čo dáva život rastlín miliónom.
Tie dietky rozmanité, vyšlé z lona jej,
živia sa na jej hrudi láskavej,
liečivé jedno, druhé zase zradné,
každé z nich iné, bez úžitku žiadne.
Ô, nesmierna je sila dobrotivá,
čo v bylinách i kameňoch sa skrýva!
(W. Shakespeare: Romeo a Júlia, preklad Jesenskej, vyd. r. 1963.)
Liečivú rastlinu sa učilo ,ľudstvo poznávať cez dlhé stáročia a trvalo veľmi dlho, kým sme nadobudli dnešné, pomerne dokonalé znalosti o jej morfológii, anatómii, fyziológii, kým sa dospelo k identifikovaniu Jej farmakochemizmu a na jej celkové pôsobenie na ľudský organizmus.
Cez stáročia to boli skúšky plné tragických' omylov, kombinované často s nevšednými príhodami, neuveriteľnými pokusmi na ľuďoch chorých i zdravých, ktorých pud sebazáchovy hnal do rúk čarodejov, primitívnych pokútnych lekárov, šarlatánov, pohanských i kresťanských kňazov, ktorí popri magických prvkoch liečenia používali liečivá rastlinného, neskoršie živočíšneho a minerálneho pôvodu.
Pračlovek nepoznal liečivú rastlinu v dnešnom slova zmysle, používal ju spočiatku inštinktívne v čerstvej forme, neskoršie v usušenom stave, vo forme drogy, a to v dobe, keď sa pre to vytvorili podmienky, keď už bolo zaužívané skladovanie obilia a ostatných potrebných živín v jamách alebo v primitívnych drevených sýpkach. Po dlhých skúsenostiach pračlovek zbieral a sušil liečivé rastliny hlavne zo svojho najbližšieho okolia, a preto ich paleta bola pomerne úzka.
Liečivá rastlina nezasahovala spočiatku do liečenia ako samostatný činiteľ, ale pri jej použití sa vyslovovali aj magické zariekania a formulky, ktorým sa pripisovala efektívnejšia moc ako samotnej rastline. Jej liečebný účinok sa pokladal za druhoradý. V najstarších dobách sa venovali zberu liečivých rastlín najmä ženy. Ony aj prvé začali zasahovať do primitívneho postupu liečenia pračloveka a neskôr aj do liečenia domestikovaných zvierat.
Pri štúdiu starej literatúry o liečivých rastlinách stretávame sa s ťažkosťami ich presného identifikovania. Ich označenie a názvy sa často nezhodujú s ich dnešnou nomenklatúrou a neraz sa vyslovujú iba dohady, o akú rastlinu asi išlo. Tak napr. v antickom Grécku pod názvom strychnos sa zahrnovala celá skupina jedovatých rastlín. Mnohé rastliny postupom času stratili svoj liečebný význam (mandragora), prípadne sa lepšie uplatnili v domácnosti, pri kuchárskom umení ako v medicíne (cesnak, cibuľa, pór, zeler, kapusta, špargľa a i.).
Predpokladá sa, že liečivé rastliny sa začali používať najprv v tzv. primitívnom ľudovom liečiteľstve, v epoche rozkvetu rodového zriadenia, keď sa vytvárala u pračloveka predstava, že všetko v prírode má svoju dušu: rastliny, živočíchy, človek, slnko, mesiac, kameň, sekera, oštep, teda všetko, čo ho obklopuje.
Tento animizmus pračloveka šiel ruka v ruke s postupujúcou empíriou, podľa ktorej človek získaval vedomosti o tom, ktorá rastlina mu škodí a ktorá účinkuje blahodárne. Tak sa stáva liečenie u pračloveka, ako aj jeho celá primitívna kultúra súhrnom empirických poznatkov, viery v nadprirodzené sily, rituálnych obradov a povier.
Najstaršie doklady o liečení pomocou rastlín sa nachádzajú už v pradávnych kultúrnych strediskách, v úvode veľkých ázijských a severoafrických riek Hoangho a Jang-c'-ťiangu v Číne, Mekongu, Brahmaputry, lndu a Gangesu v Indii, Tigridu a Eufratu v Mezopotámii a Nílu v Egypte. Tieto doklady sú popretkávané mytologickými prvkami a popisujú udalosti staršie ako štyri tisícročia.
Niekoľkotisícročnú tradíciu možno prisúdiť aj ľudovému liečiteľstvu starých kultúrnych národov strednej a južnej Ameriky, ktoré sa vyvíjalo evolučnou cestou bez ovplyvňovania cudzími prvkami, a to hlavne pre veľké prírodné prekážky (vysoké horstvá, rozsiahle púšte a moria), ktoré delili od seba jednotlivé kontinenty a územia terajšej Južnej a Severnej Ameriky. Naproti tomu je nesporné, že staroegyptské liečiteľstvo malo presvedčivý vplyv na vývoj lekárstva antického Grécka a toto zas na vývoj starorímskeho lekárstva.
Zo zachovanej dokumentácie, najmä staroegyptskej zbierky rôznorodých lekárskych predpisov, ktoré zaznamenávajú aj ľudové prostriedky liečenia a magické zariekania - tzv. Ebersovho papyrusu - sa dozvedáme, že staroveký Egypt poznal už ricínový olej ako pudidlo, popri jeho použití na svietenie.
Proti hlístam sa užívala granátová kôra, nechutenstvo už vtedy sa liečilo odvarom paliny, na zvracanie sa používala morská cibuľa, na utíšenie bolestí ópium.
V širokej miere sa na liečebné účely upotrebúval puškvorec, blen čierny, borievka, škorica, rasca, fenikel, šafran, mandragora, strychnové semeno a iné. Zvláštnu zmienku si zaslúži užívanie cibule, cesnaku a reďkovky v Egypte.
Spomína to aj starogrécky historik Herodot (asi r. 484-425 pred n. l.): "... na istej pyramíde je nápis o tom, koľko reďkovky, cibule a cesnaku skonzumovali robotníci zamestnaní pri jej stavbe."
Červená cibuľa, reďkovka a cesnak boli nielen aromatické požívatiny užívané ako dnes na zvýraznenie chuti jedla, ale sa pokladali aj za nositeľov zvláštnych magických síl, ktoré chránili človeka pred kúzlami. Cez stáročia boli preventívnym liekom v starovekom Egypte, Indii a u židov. V samotnom Talmude, ktorý je písomným súhrnom múdrostí učených rabmov počas šiestich storočí, odporúča sa v niektorých prípadoch užívať cibuľu, reďkovku a bielu repu proti zimnici. "Sedem plných hrstí bielej repy, ktorá pochádza zo siedmich rôznych miest, treba uvariť aj so zemou, ktorá na nej prischla, a tak ju upotrebiť." Takto uvarená repa sa užívala proti vnútorným zápalom.
Na rany, ktoré boli infikované a zapálené, sa v dobe starozákonných prorokov prikladali plátky červenej cibule a cesnak.
Pri krvotoku žien odporúčalo sa uvariť vo víne tri pinty červenej cibule, dať vypiť chorej žene, pričom ju treba vyzvať, aby vstala. Ináč ako ochranný amulet pomáhal vraj jačmeň nájdený vo výkale bielej mulice, ktorý ak nosila žena na krku jeden deň, krvácanie malo prestať na dva dni, ak sa jačmeň nosil dva dni, krvácanie malo prestať na tri dni, a ak sa tento nezvyklý amulet nosil tri dni na krku, vraj krvácanie celkom ustalo.
Jeden z troch najvýznamnejších židovských prorokov Izaiáš liečil infikované rany prikladaním oleja a fíg na bolestivé miesta.
Aj v starovekej Číne má užívanie liečivých rastlín prastarú tradíciu. O polomýtickom čínskom cisárovi Šen-nungovi (asi r. 2838-2799 pred n. l.), ktorého pokladajú za zakladateľa čínskeho lekárstva, bolo zaznamenané, že vraj okúsil všetky rastliny rastúce v jeho ríši a pozoroval ich účinok vo svojom priehľadnom žalúdku. Takto preveril účinnosť rastlín a poznal, ktorá z nich je liečivá a ktorá jedovatá. Ešte dnes nie je všetok materiál o užívaných liečivých rastlinách v starovekej Člne prebádaný; ide o exotické rastliny, nám pomerne cudzie.
Je známe, že sa tam užíval rebarborový koreň, zázvor, škorica, galgánový koreň, koreň omeja a tzv. koreň života, dnes všeobecne známy žen-šen. Liečivý účinok tohto všeliečiaceho koreňa bol údajne objavený samotným čínskym filozofom Lao-Tsem asi v 6. storočí pred n. l. Čínske ľudové lekárstvo - s vyše tritisícročnou tradíciou - v ktorom užívanie drog na liečebné ciele hrá podstatnú rolu, je dnes preverované na vysokých lekárskych školách v Číne spolu s tisícročnými metódami tzv. oficiálnej medicíny a pri dobrých výsledkoch uvádzané do života, do liečebných metód súčasnej medicíny.
U starovekých Indov liečivá rastlina sa tešila zvláštnej úcte. Jedna z najstarších staroindických písomných pamiatok Rigvéda (asi z 2. tisícročia pred n. l.) obsahuje túto apoteózu na liečivé rastliny:
Rastliny, tri veky .pred bohmi dávno zrodené,
chcem si byť vedomý stosedem vašich základov!
Tisíceré výhonky sú vaše storaké matky, základy vaše,
nuž vy múdre, uzdravte mi tohto chorého!
Staroindický lekár Sušruta - žil približne na počiatku nášho letopočtu a písal v jazyku sanskritskom - poznal asi 760 rastlinných liekov, z nich všetky boli v tej dobe u nás v Európe neznáme. Zo známych rastlín používali sa v Indii škorica, zázvor, muškátový orech, čierne korenie, sezamové semená, sennové listy, indické konope (tiež omamná látka z nej zhotovená, tzv. hašiš), kardamomové semeno, šafran, čertovo lajno (Asa foetida), ópium, indigo. Ďalej boli známe rôzne gumy, šťava z cukrovej trstiny, niektoré éterické oleje, gáfor a pod. Za dobrého lekára sa pokladal len ten, "kto poznal dokonale účinky koreňov a tráv".
Antickí Gréci prevzali všetky kultúrne vymoženosti starovekého Východu a vytvorili z nich vrchol ľudského myslenia, a to najmä uplatňovaním prirodzených prvkov v myslení ľudí, ktoré dosiahli prevahy nad vtedajším oficiálnym náboženstvom. Prejavilo sa to v novej materialistickej filozofii ako výslednica víťazstva človeka nad mýtom. Spočiatku sa však nadväzovalo na mýtické prvky.
Podľa nich boh Asklepios nazývaný jatros (lekár) bol vychovaný kentaurom Chironom, ktorý prvý zasial v Tesálii liečivé rastliny. Sestra Asklepiovho otca Apolóna Artemida bola životodarnou bohyňou a starala sa o všetko, čo žilo na zemi, rástlo v lese a na poli, teda. bola aj ochrankyňou liečivých rastlín.
Zbieranie liečivých rastlín v antickom Grécku bolo spojené aj s určitými magickými obradmi. Niektoré rastliny bolo treba trhať napr. ľavou rukou, mrmlať pritom zariekavacie formuly a neobzrieť sa, iné bolo treba trhať na lačný žalúdok a pod. Pomerne veľké znalosti v zbieraní, upotrebiteľnosti a účinku liečivých rastlín nadobudli tzv. rizotómovia, z ktorých sa postupom času grupovali prví liečitelia.
Až do dôb starorímskeho lekára Galena (asi r. 129-200 n. 1.) ovplyvňoval všetko dianie v antickej medicíne (asi od r. 440 pred n. 1.) otec lekárstva Hippokrates (460-377 pred n. l.). Lekári školy Hippokratovej boli eklektici, ich heslom bolo neškodiť ľudskému organizmu (primum non nocere) a podporovať liečivú moc prírody, lebo nie lekár lieči chorobu, ale sama príroda.
Za zakladateľa botaniky v starovekom Grécku sa všeobecne pokladá žiak najvynikajúcejšieho gréckeho filózofa Aristotela (384-322 pred n. 1.) Teofrast, ktorý žil okolo r. 371 pred n. 1. Jeho diela O dejinách rastlín a O príčinách rastlín (spolu 15 kníh) nám slúžia ako cenný podklad pri bádaní o liečebnom materiáli rastlinného pôvodu oných čias. Podklady pre tieto spisy čerpal Teofrast najmä z Dioklovho diela Rizotomikón. Teofrast mal údajne aj vlastnú botanickú záhradu.
Ďalšie dôležité pramene z úseku liečivých rastlín obsahujú spisy Pedania Dioskorida z Anazarbu v Malej Ázii. Tento grécky lekár z 1. storočia n. 1. zanechal nám materiál o botanike v knihe De materia medica, z ktorej sa prakticky čerpali vedomosti až od 16. storočia n. 1. No pomerne veľkým nedostatkom je neúplný opis asi 800 rastlín, ktorý nám dnes často nestačí na poznávanie druhu rastliny.
Taktiež zo starorímskych autorov sa zaoberali problematikou liečivých rastlín C. Plinius Secundus - starší (r. 23-79 n. 1.), ktorý zomrel pri výbuchu Vezuvu. Jeho obsiahle encyklopedické dielo Historia naturalis, popisuje takmer 1200 liečivých rastlín s vyznačením ich účinku.
Najvýznamnejší lekár staroveku Galenus doplnil Hippokratovo učenie novými poznatkami, ktoré platili až do doby Paracelzovej v 16. storočí. Claudius Galenus sám zbieral liečivé rastliny, pripravoval z nich odvary, zápary, masti, náplaste a pod., ktoré ešte dnes označujeme jeho menom tzv. galeniká. V Galenových spisoch je opísaných 473 liečivých rastlín. Okrem problematiky všeobecne lekárskej popisuje Galenus aj celú paletu rastlín východu, ako aj veľkú časť rastlín, rastúcich v Európe.
V dobe starorímskej medicíny sa stretáme aj so skupinou zberateľov liečivých rastlín - sú to tzv. herbaristi - .ktorí dodávali sušené drogy do špeciálnych predajní.
Reprezentanti arabskej lekárskej školy, ktorí nadviazali na medicínske znalosti antického Grécka a Ríma, zanechali nám niekoľko spisov o liečivých rastlinách. Boli to hlavne Ibn Ahmed Ibrahim, Ibn Abu Zaher [asi 742), Rhazes (875-923) a Avicenna (asi r. 980-1073), ktorým arabská lekárska škola vrcholí.
Arabi sprostredkovali európskemu lekárstvu a farmácii znalosť perzských a indických drog. Takmer každá lekárska zpráva arabsky píšúcich autorov obsahovala kapitolu o liečivých rastlinách. Tu treba vyzdvihnúť spis Zbierka jednoduchých · liečiv španielskeho lekára Ibn al Baitara (zomrel r. 1248), v ktorom sa zachovali globálne vedomosti jeho doby.
Významnú pomoc pri pestovaní liečivých rastlín v stredoveku poskytli zákony a nariadenia, tzv. kapituláre franského kráľa Karola l. Veľkého (742-814), podľa ktorých sa odporúčalo pestovať liečivé a záhradné rastliny v čo najhojnejšej miere, okrem iných najmä aníz, fenikel, čakanku, konope, morskú cibuľu, rozmarín, rutu, šalviu.
V súvislosti s liečením pomocou liečivých rastlín v stredoveku nemožno nespomenúť aj činnosť rádovej predstavenej Hildegardy z Bingenu (1098-1179), ktorej spisy Physica a Causae et curae popri mystických prvkoch vtedajšej medicíny zaoberajú sa aj liečiteľskými radami zväčša prevzatými z ľudovej medicíny, pri ktorých liečivá rastlina mala poprednú úlohu.
Stredoveké bádateľské pokroky v oblasti používania liečivých rastlín prakticky proti starovekým poznatkom nepokročili. Mnohé liečivé rastliny, vyskúšané v staroveku na základe empirických skúseností a pri uplatňovaní animistických prvkov, prešli do stredoveku sprimiešaním zariekavaní a kresťanských mystických prvkov.
Uvedieme aspoň niektoré z historicky dôležitých liečivých rastlín, ktoré si zachovali svoju tradíciu od staroveku, prípadne stredoveku.
Odenok áronu (Arum maculatum L.) odporúča užívať Plinius starší pri zahlicnení, žalúdočných obtiažach a ako pudidlo. Bedrovník (Pimpinella anisum L.) sa používal u antických Rimanov ako srdcový liek, pri ženských chorobách, u mužov mal podporovať potenciu. Blen čierny (Hyoscyamus niger L.) bol známy v staroveku; opisujú ho Dioscorides a Plinius starší ako bolesť utišujúcu rastlinu a keďže už v staroveku bola známa jeho jedovatosť, neodporúčali užívať ho vo väčších dávkach, lebo vyvolával šialenstvo. V stredoveku sa rastlina zaraďovala medzi tzv. čarodejné rastliny, tvorila súčasť tajomných bosoráckych mastí. Šťava bolehlavu plamatého (Conium maculatum L.) sa v staroveku užívala na popravy a na vykonanie rozsudkov nad odsúdenými. Teofrast, Dioscorides, Hippokrates ho nazývajú "Konion". Plinius starší mu dal meno "Gicuta", nie je však isté, či ide o tú istú rastlinu. Tragická smrť Sokratova bola spôsobená bolehlavom. Hildegarda z Bingenu odporúča odvar bolehlavu na liečenie rán.
Užívanie cesnaku (Allium sativum 1.) ako liečiva bolo známe nieleri v Oriente, napr. u Grékov a Rimanov v staroveku stal sa potravou chudobných. V tejto súvislosti chudobu prezývali v antickom Ríme "alliati" - cesnakoví.
Čemerica (Helleborus niger L.) od čias Hippokrata sa užívala ako liek proti 'šialenstvu, Plinius starší ju radí medzi liečivé rastliny, ktoré spôsobujú hnačky.
Listy a plody čučoriedky (Vaccinum myrtillus 1.) odporúčala Hildegarda z Bingenu na rôzne vnútorné choroby. Chren (Armoracia rusticana G. M. et Sch.) podľa Plinia staršieho krotil pohlavné vášne a bystril rozum. Chvojku kláštorskú (Juniperus sabina L.) spomína Plínius starší ako abortívum.
Fenikel (Foeniculum vulgare Mill.) bol známy u starovekých Egypťanov, Grékov a Rímanov. Karol I. Veľký ho odporúčal pestovať a údajne aj zaviedol jeho pestovanie v Nemecku.
Fialka voňavá (Viola odorata 1.) sa užíva ako liečivo od Hippokratových čias. Účinok hlaváčika jarného (Adonis vernalis 1.) poznala už Hippokratova škola, ktorá ho odporúčala pri bolestiach pri močení, pri vodnatieľke a pod.
Ťažko uveriť, že hlávkový šalát (Lactúca sativa 1.) sa kedysi pokladal za liečivý. Ním bol údajne vyliečený cisár Augustus svojím osobným lekárom Musom z ťažkej vnútornej choroby a nespavosti. Tento lekár odporúčal pri bolestiach hlavy šnupať prášok z bukvice. '
Kvety hlohu (Crataegus oxyacantha L.) používal s obľubou Quercenatus, osobný lekár franského kráľa Henrika IV.; pripravoval z nich sirup. Okolo r. 1300 Petrus de Crescentiis odporúča kvety hlohu pri liečení pakostnice. Vňať hluchavky (I.amium album L.) odporúča Plinius starší prikladať na poranené miesta a opuchliny. Horec (Gentiana lutea L.) poznali Diascorides a Plinius starší; údajne svoje meria má od kniežaťa Gentia. Už v staroveku sa užíval koreň ako horčina.
Ibišom (Althea offic. L.) liečil Hippokrates astmu, dizentériu, iní lekári ho používali na liečenie príušníc, zápalu prsných žliaz a na liečenie rán. Karol I. Veľký, kráľ franský a jeho nástupcovia horlili za jeho pestovanie v kultúrach.
Jablčník (Marubium vulgare L.) v staroveku považovali za špecifikum pri liečení tuberkulózy, iní lekári ho označovali za všeliečivú rastlinu.
Kopytník (Asarum europaeum L.) odpQrúčal v antickom Ríme Plinius starší a Galenus pri chorobách pečene a pri vodnatieľke. Kostival lekársky (Symphyturn offic. L.) podľa Dioscorida a Plinia staršieho sceľuje aj rany, v stredoveku sa používal na vonkajšie upotrebenie - na podporenie zrastania zlomených kostí.
Lopúch (Lappa major L.) už od staroveku sa používal na zapálené rany.
Ľubovník (Hypericum perforatum L.) odporúčal proti poraneniu Teofrast.
Ľuľkovec zlomocný (Atropa belladonna L.) - Plinius starší opisuje jeho narkotické účinky; v stredoveku sa často používal ako súčasť tzv. bosoráckych mastí.
Marinka voňavá (Asperula odorata L.) mala významnú úlohu najmä v dobách povier a čarodejníc, používali ju na zaháňanie zlých duchov.
Materina dúška (Thymus serpyllus L.) bola podľa Plinia staršieho liekom proti boleniu hlavy, mdlobám a pomätenosti.
Myší chvost obyčajný (Achilea millefolium L.) patrí k najstarším liečivým rastlinám; Dioscorides ho v svojich spisoch nazýval "vojenskou rastlinou", za jeho čias sa používal ako krvácanie zastavujúci liek.
Nechtík lekársky (Calendu,la offic. L.) používali od staroveku. Teofrast a Dioscorides ho nazývali "Klymenom", v spisoch Hildegardy z Bingenu dostal názov "Ringula" a používal sa zvonka na hojenie rán, vnútorne pri ochoreniach žlčníka.
Očianka (Euphrasia offic. L.) bola známa v dobách antických Grékov ako liečivá rastlina, Dioscorides ju odporúča v svojich spisoch na prípravu očnej vody.
Ornej šalamúnok (Aconitum napellus L.) Plinius starší ho nazval "rastlinným arzénom"; v stredoveku sa používal na popravu zločincov.
Palina obecná (Artemisia vulgaris 1.), v staroveku používaná v ženskom lekárstve, známa aj ako čarodejná rastlina, ktorá sa dávala do obuvi, aby cestujúci nepocítil únavu pri dlhej chôdzi. Palinu pravú (Artemisia absynthum L.) opisuje už Ebersov papyrus.
Pamajorán obyčajný (Origanum vulgare L.) odporúčil Dioscorides pri pokúsaní besným psom. Rimania ho používali na odpudzovanie mravcov. V stredoveku ho používali ako čarodejnú rastlinu.
Papraď samčiu (Dryopteris filix-mas L.) údajne prvý odporúčal proti črevným parazitom Teofrast. V stredoveku ako liečivá rastlina stráca význam, no tým viac nadobúda význam ako čarodejná rastlina.
Pivonka (Paeonia offic. 1.) bola často používaná starogréckym lekárom Hippokratom a jeho školou, Galenus ju v svojich spisoch odporúčal proti záchvatom padúcnice. Podbeľ (Tussilago farfara L.) je podľa Plinia staršieho, Dioscorida a Galena dobrý proti kašľu. Podražec (Aristolochia clematitis L.) odporúčal Plinius starší na popôrodné vyčistenie rodičky.
Polej (Mentha pulegium L.) mal podľa Plinia staršieho zápachom odpudzovať hadov, odporúčali ho v staroveku na prípravu kloktadla proti angíne. Proti hadiemu uštipnutiu používali ruman spanilý (Anthernis nobilis L.).
Pór (Allium porrum L.) sa v staroveku prikladal na vredy a opuchliny, vnútorne sa užíval pri otrave hubami a tiež pri uštipnutí hadom.
Puškvorec (Acorus calamus 1.) bol známy už v hippokratovskej medicíne, ale len v externej; údajne v 13. storočí ho Tatári rozšírili do ostatnej východnej Európy.
Repík (Agrimonia eupatoria L.), známy u Dioscorida a Plinia st., užívali v stredoveku pri chorobách pečene. Skorocel veľký (Plantago major L.) bol odporúčaný Dioscoridom a Cel som na liečenie rán.
Sladké drevo (Glycyrhiza glabra L.) odporúča Plinius starší hrýzť v ústach ako prostriedok proti hladu a smädu.
Slez lesný (MaIva silvestirs 1.) opísal sedemsto rokov pred n. 1. Heziodos, starogrécky básnik. Hippokrates vo svojich spisoch ho odporúča ako zmäkčujúci prostriedok, Dioscorides ako liek na spáleniny, Plinius st. odporúča piť z neho vylisovanú šťavu ako všeliečiaci prostriedok. Karol I., kráľ franský, ho odporúčal pestovať v kultúrach.
Stavikrv vtáčí (Polygonium aviculare L.) sa používal v dobe Galena na všetky vnútorné zápaly, choroby pečene, ľadvín, žalúdka, čriev a mechúra.
Stračia nôžka (Delphinum consolida L.) bola používaná od staroveku cez stredovek ako liek na rany. Jeden druh šalvie (Salvia pomiferra 1.) sa už v staroveku užíval na zvýšenie ženskej plodnosti.
Koreňu valériany (Valeriana offic. 1.) sa pripisovala už v stredoveku čarovná moc, Dioscorides ho používal proti zimnici. Odvar z kôry a listov vŕby (Salix alba L.) je známy od nepamäti ako prostriedok na zníženie horúčky a na utíšenie reumatických bolestí.
Je zaujímavé, že starovek nezaznamenáva žiadne údaje o durmane (Datura stramonium 1.), ktorý bol údajne známy v Nemecku až v 16. storočí. Do Viedne a Innsbrucku boli prvé semená tejto jedovatej rastliny dovezené až r. 1583.
Taktiež náprstník červený (Digitalis purpurea 1.) bol známy až v ll. storočí, väčšinou sa používal v tej podobe na vonkajšie upotrebenie - pri poraneniach.
Pľúcnik lekársky (Pulmonaria offic. L.), zdá sa, tiež nebol v staroveku známy, zachovali sa však záznamy o tom, že bol veľmi obľúbený u Paracelza pri liečení pľúcnych chorôb. V staroveku sa nespomína ani rosička (Drosera rotundifolia) a arnika (Arnica montana L.), ba ani lipa (Tilia cordata MilL).
Starí Slovania, podľa K. Pejmla, "boli opravdiví ctitelia a zbožňovatelia prírody, starostlivo si všímali rastliny. Neušli im podivné tvary niektorých rastlín, povšimli si aj nápadnej vône niektorých, boli zaujatí výraznou farbou iných a pod. To všetko pozorovali, ale nevedeli vysvetliť. Tu musela prispieť ich živá obrazotvornosť. Preto si vymysleli toľko pekných bájok a povestí o rastlinách, preto uviedli do života toľko krásnych obradov, zvykov a povier. To všetko bolo zachovávané starostlivo dochovávanou tradíciou z generácie na generáciu.
V staroveku bolo mnoho názvov rastlín spojených s menami bohov, starovekých hrdinova nýmf (Adonis, Artemis, Achileus, Dafne, Hiacynthus, Iris, Narcisus, Syringa a pod.) a až dodnes sa zachovali v ich latinských názvoch.
No ľudové názvy liečivých rastlín sa väčšinou prispôsobovali kresťanskej mytológii, prípadne nadväzovali na zvierací totemizmus. Naše ľudové názvy spojene s názvami zvierat sa pokladajú u nás z hľadiska historického za najstaršie.
Ide o ľudové názvy ako: hadí mlieč (Chelidonium majus L.) holubia zelinka (Verbena ,offic. 1.), husia nôžka (Alchemilla vulgaris 1.), husie mydlo (Potentilla anserina L.), konské kopyto (Tussilago farfara 1.), kozia ruta (Galega offic. L.), žlté králiky (Solidago virgaurea L.), mačacia zelina (Valeriana offic. L.), myšie drevo (Solanum dulcamara L.), psí sapún (Saponaria offic. L.), psí jazyk (Plantago lanceolata L.), vlčie bodľačie (Datura stramonium L.), zajačie oko (Geum urbanum L.) a pod.
Rastliny, ktorých účinok bol blahodarný, dostali zväčša mená svätých, tie, ktorých účinok bol v dôsledku ich jedovatosti prudký, obyčajne sa dávali do spojitosti s menom čerta. Tak napríklad archangelika lekárska (Archangelika offic. Moench.) sa nazýva anjelským koreňom, čakanka obyčajná (Cichorium intibus L.) korením sv. Petra, divozel sápovitý (Verbascum phlomoides L.) pánbožkovou onučkou, ľubovník bodkovaný (Hypericum perfaraturn L.) svätojánskou bylinou, koreňom Matky božej, kvieťaťom Panny Márie, ostrôžka poľná (Consolida regalis Gray) pánbožkovými nohavičkami, prvosienka vyššia (Primula elatior Hill) Petrovým kľúčom, pyštek obyčajný (Linaria vulgaris Mill.) ľanom Matky božej, slez nebadaný (Malva neglecta Wallr.) pánbožkovými pagáčikmi, mučienka opletavá (Passiflora nicarnata .L.) Kristovou korunou a podobne. Naproti tomu blen čierny (Hyoscyamus niger L.) sa nazýval čertovou zelinou, ľuľkovec zlomocný (Atrapa belladonna L.) čertovou višňou, papraď samčia (Dryopteris filix-mas L.) čertovým rebrom a pod. V týchto prípadoch už samotný názov upozorňoval na opatrnosť, ktorú treba zachovávať pri akomkoľvek styku s rastlinou, ktorá skrýva v sebe jedovaté látky.
Čo do liečivých vlastností každá rastlina od dôb Hippokratových až do druhej polovice 18. storočia, keď sa začína éra experimentálnej farmakológie - sa posudzovala z aspektu štyroch princípov: ohňa, zeme, vody a vzduchu. Podľa toho sa jednotlivé rastliny triedili do štyroch skupín.
Boli rastliny, ktoré spôsobovali horúčosť, chlad, iné vlhkosť alebo suchosť.
Každá rastlina bola zaradená do niektorej z týchto štyroch skupín, pričom každá skupina mala štyri stupne.
Tak napríklad štyri stupne chladu v spojitosti s liečebným procesom sa charakterizovali nasledovne: Prvý stupeň sa pripisoval tým liekom, ktoré miernia a trocha ochladzujú našu prirodzenú teplotu, druhý stupeň chladu už zreteľne znižuje horúčosť, tretí stupeň chladu sa pripisuje tým liekom, ktoré veľmi chladia, ba až zužujú vnútorné prieduchy a spôsobujú pocit zvierania; sem patria napr. blen, netresk a mandragora. Štvrtý stupeň chladu zháša všetku prirodzenú teplotu ľudského tela a robí ho úplne necitlivým.
Vo štvrtom stupni či už horúčosti, vlhkosti, suchosti alebo chladu sú lieky aj rastlinného pôvodu, ktoré lekári pokladali za prudké jedy a ktoré dali chorému užiť len vo výnimočných prípadoch a v malých dávkach.
K poznávaniu a popularizácii liečivej rastliny značne prispelo zakladanie botanických záhrad na počiatku novoveku, a to v Itálii, vo Francii a v strednej Európe. Ďalším pokrokovým prvkom, ktorý podstatne pomohol šíriť vedomosti o liečivých bylinách, bolo vynájdenie kníhtlače v Európe r. 1444 a v spojitosti s týmto aj rozšírenie herbárov. Z týchto je naznámejší herbár Petra Ondreja Mattioliho (1500-1577), osobného lekára cisára Ferdinanda I. a Maximiliána II., ktorý vyšiel v českej reči v Prahe r. 1562.
V 16. storočí väčšina rastlinných liekov pužívaných v oficiálnom a ľudovom lekárstve proti rôznym chorobám má podložené svoje terapeutické užitie tzv. náukou o signatúrach. Údajne táto teória zo staroveku bola obnovená Paracelzom.
Podľa vzhľadu, farby kvetu, tvaru alebo iného charakteristického znaku rastliny sa usudzovalo na jej účinok, na liečenie určitej choroby. Tak srdcové choroby sa liečili rastlinami, ktorých semená alebo kvety mali tvar srdca, ľadvinové choroby rastlinami, ktoré sa podobajú ľadvinám, modrokveté rastliny liečili očné choroby modrých očí a pod.
Lastovičník (Chelidonium majus L.) obsahuje v byli šťavu žltej farby, podobnú žlči a touto šťavou sa odporúčalo liečiť choroby žlčníka. Na liečenie pľúcnych chorôb sa kedysi používal pľúcnik lekársky (PuImonaria officinalis 1.), ktorého kvety v rozkvete sú farby červenej, neskôr fialovej a nakoniec farby tmavomodrej. Podľa H. Minkowského táto variácia farieb kvetu poukazuje na výmenu ľudskej krvi v plúcach, na výmenu arteriálnej a venóznej krvi.
Pre svoj tvar už v dávnych dobách sa používal vstavač (Orchis) a špargľa ako mužské afrodiziakum, teda ako liek, žvyšujúci mužskú potenciu. Bodliak (Cnicus benedictus L.) sa užíval proti chorobám, ktoré spôsobujú pichľavé bolesti, ruža (erysipelas) na tvári sa liečila odvarom kvetu ruže.
V Nemecku sa od bolesti hlavy užíval vlašský orech, ktorého zvrásnené jadro pripomína mozgové závity. Horká šťava zo zeleného obalu orecha používala sa proti poraneniu mozgovej blany. Vlašský a muškátový orech sa pre svoj vonkajší vzhľad odporúčal proti chorobám ľadvín.
Ľubovník (Hypericum perforatum L.) - ak ho obrátime proti svetlu – má viditeľne perforované listy, akoby poprepichované špendlíkom, preto sa jeho listy používali na liečenie bodných rán. Pod mechanickým tlakom uvoľňujú kvety ľubovníka červenú šťavu, preto sa používala šťava kvetov na zastavenie krvácania. Na tento účel sa odporúčal aj koreň nátržníka (Potentilla tormentilla 1.).
Kedysi sa pokladalo za dôležité pre ďalšie použitie i to, akým spôsobom sa droga z rastliny získavala. Tak napríklad, ak bola kôra bazy alebo franguly lúpaná smerom od vrcholca ku koreňu, mala účinok laxatívny, ak opačným smerom, spôsobila po užití vracanie.
Náuku o signatúrach rastlín snažil sa vedecky zdôvodniť taliansky lekár Giovanni Battista della Porta r 1545-1615).
Nie menej dôležitým faktorom ako signatúra rastliny bol aj čas, kedy bola rastlina zbieraná. Väčšina liečivých rastlín sa musela zbierať za určitej priaznivej konštelácie hviezd. No vraj zvláštnu, tajuplnú liečivú moc nadobúdali rastliny zbierané v noci z 23. na 24. júna, deň pred sviatkom Jána Krstiteľa. V tento deň, ktorý sa kryje s pohanskými oslavami slnovratu, sa zbieral ľubovník, materina dúška, arnika, pŕhľava, rumanček a mnoho iných liečivých rastlín, avšak najcennejším bol kvet paprade, ktorý vraj prinášal svojmu majiteľovi moc objaviť každý poklad, dával mu schopnosť rozumieť reči vtákov, zvierat a stromov, hádať budúcnosť a urobiť človeka neviditeľným.
Získať kvet paprade nebolo také ľahké. Kto sa na takúto úlohu podujal, musel použiť konárik s obhoreným koncom, ktorý bol zapálený na Nový rok v kostole posvätenou sviečkou. Týmto obhoreným konárikom sa okolo rozkvitnutej paprade urobil kruh, a pri svetle hromničky sa mal cenný kvet odtrhnúť.
No pekelné mocnosti nechceli len tak lacno vydať vzácny kvet; vraj zem sa začala chvieť, blýskalo sa a hrmelo, z lesa sa ozývalo dunenie a diabolský smiech. Zjavil sa vraj sam diabol a šíril okolo seba zápach pálenej síry a smoly. Húf diablov sa priblížil ku kúzelnému kruhu a hrdinu, ktorý sa nebál tohto odvážneho podujatia, strašil, preklínal a snažiť sa z kruhu vyhnať, aby sa ho zlí duchovia mohli zmocniť a zničiť ho. Až dvanásta hodina nočná oslobodila odvážlivca od všetkého strachu a štedro ho odmenila za odvahu.
Druhým významným dňom, keď rastliny nadobúdali podľa povesti zvlášť silnú liečivú moc, bol 15. august, sviatok Nanebevzatia P. Márie. Rastliny nazbierané v tento deň sa nechávali v kostoloch posvätiť, aby bol ich účinok ešte mocnejší. Neúčinnosť, prípadne nedostatočná účinnosť liečivých rastlín sa zdôvodňovala tým, že rastliny neboli zbierané v príhodnej dobe podľa konštelácie hviezd.
Neodporúčalo sa zbierať rastliny v dňoch, keď bolo zamračené, lebo pri sušení plesniveli alebo hnili.
Niektoré primitívne národy zverovali zbieranie rastlín pannám, aby bol účinok rastlín proti chorobe aktívnejší. Niektoré kmene v juhozápadnej Ázii zakopávali pod rastlinu strieborný prsteň, ktorý sa vykopal až po užití listov rastliny. Prsteň, zakopaný pri rastline, dával jej magickú moc.
Zvláštným spôsobom bolo treba získať koreň mandragory (Mandragora officinalis L.), ktorej výťažok sa používal na otupenie bolestí už v starovekej primitívnej chirurgii. Zvlášť v 17. storočí sa pripisovala koreňu mandragory zvláštna magická sila. Majiteľovi tohto zázračného koreňa vraj bola prepožičaná moc, ktorá ho aj s rodinou chránila pred nešťastím a nemocami. Verilo sa, že vraj koreň mandragory mohol urobiť človeka neviditeľným, sterilné ženy sa stali po jeho užití plodnými a pod. Koreň mandragory sa často používal ako prísada do tzv. nápojov lásky.
Podľa vtedajšieho názoru rástla jedovatá rastlina mandragora pod šibenicou, na ktorej bol popravený nevinný človek. Jej koreňu už Pytagoras dal názov "antropomorfón", t. j. človeku podobný. Tento koreň bolo treba získať'za mesačnej noci tak, že sa priviazal k stonke mandragory čierny pes. Psa bolo treba pritom biť, aby zavýjal, ďalej bolo treba pri tomto kúzelníckom úkone trúbiť na trúbu, lebo pri vytrhnutí koreňa zo zeme sa vraj ozve príšerný výkrik, ktorý ak by počul smrteľník, zahynul by od strachu. Vravelo sa, že ak by niekto chcel získať koreň mandragory obyčajným spôsobom, t. j. vykopaním, mandragora by sa stratila.
V sedemdesiatej piatej kapitole prekladu Mattioliho Herbára z r. 1596 sa odsudzuje užívanie koreňa mandragory, a to najmä preto, že ho chorý kupuje nepravý, falšovaný. "Dryačníci a šudieri, ktorí chodia po svete s veľkými krámami, predávajú koreň podobný mužskému alebo ženskému telu a vysvetľujú ľuďom, ako ťažko ho získali, že ho musia pod šibenicou s veľkým strachom a nebezpečenstvom vykopávať, čierneho psa k tomuto koreňu za povraz priviazať, sami sebe uši smolou alebo voskom zapchať, aby kvílenie a krik tohto koreňa nepočuli, lebo akonáhle by ho počuli, na mieste by zomreli a hrdlá nechali." Ďalej autor píše, že tento koreň sa draho predáva a že ľud dostane za drahé peniaze posedový alebo kosatcový koreň, ktorý je umele pripodobnený koreňu mandragory. Jeden dryáčnik sa Mattiolimu priznal, že takýto koreň predáva za tridsať dukátov. Mandragora rastie v Taliansku a okolo Stredozemného mora, a väčšinou odtiať sa dostávala do ostatných krajín.
Tento koreň bol veľmi obľúbený svojho času aj v Nemecku, kde sa mu dostalo názvu Alraun.
Koreň mandragory si vyžadoval zvláštnu opateru. Postava muža alebo ženy, ktorú koreň zobrazoval, bola oblečená do plášťa, mala svoje pomenovanie, mala dostávať jesť z každého jedla, ktoré sa v dome uvarilo, a každý piatok mala byť kúpaná v červenom víne. Ak sa s koreňom nezaobchádzalo takto, mohol sa svojmu majiteľovi pomstiť a privodiť mu nešťastie, ba i smrť. Svojho času mal vo vlastníctve jeden pár koreňa mandragory cisár Rudolf II. a veľmi sa staral oň, aby mu neprivolal nešťastie.
Pri objavení Ameriky Krištofom Kolumbom r. 1492 dostala sa Kolumbova výprava do styku so zaujímavou rastlinou, ktorú dovtedy v Európe nik nepoznal a ktorú domorodí Indiáni používali na fajčenie, no i proti rôznym chorobám: na hojenie otvorených rán sa používali čerstvé tabakové listy, pri pľúcnych chorobách odporúčali inhalovať tabakový dym, proti bolestiam hlavy mala účinkovať šťava pripravená z čerstvých tabakových listov, pri pľúcnom katare podávali americkí Indiáni tabak vo forme kýchacieho prášku, ktorý pri kýchaní mal uvoľňovať hlien.
V Európe, najmä v Španielsku, sa začal tabak užívať proti 1uesu, ktorý rozšírili Kolumbovi plavci okolo roku 1520. Skoro o pol storočia neskoršie (1565) sevillský lekár Monardes publikoval knihu, v ktorej odporúčal tabak ako účinný liek proti kašľu, bolestiam hlavy, žalúdkovým kŕčom, záduchu, hostcu a ženským chorobám. V dobe vypuknutia' moru v Londýne r. 1614 väčšina londýnskych lekárov bola presvedčená o tom, že fajčiari tabaku sú väčšmi chránení pred strašlivou nákazou ako nefajčiari. Pri vypuknutí moru v Holandsku r. 1636 nymwegenský lekár van Diemerbrook, ktorý bol tuhým fajčiarom, považoval tabakový dym za najúčinnejší prostriedok proti morom znečistenému vzduchu.
Počas morovej epidémie vo Viedni r. 1679 Abraham a Santa Clara (1644-1709), augustiniánsky dvorný kazateľ, napísal knižočku, v ktorej vychvaľuje tabak ako účinný protimorový liek: "Ruta máčaná hodinu spolu s tabakom vo vode, ku ktorej sa potom pridá citrónová šťava, je veľmi prospešná chorým na mor. Najmä tabakový dym je osožný proti otrávenému vzduchu."
Už v spomínanom Mattioliho herbári odporúča autor šťavu z tabakových listov v malom množstve užívať deťom proti črevným parazitom, ďalej píše, že táto šťava sa dáva v Španielsku piť tým, čo trpia psotníkom a vodnatieľkou. Taktiež Mattioli odporúča vonkajšie používanie tabaku proti bolestiam matky a proti podagre. Šťava z tabakových listov mala údajne s úspechom vyliečiť lišaj, vredy, rany a pľuzgiere. Proti rakovine sa odporúčalo natierať choré miesto masťou pripravenou z tabaku, proti bolestiam zubov a zubnému kazu mala pomáhať destilovaná tabaková voda.
Tabak sa šíril po Európe rýchlejšie ako liečivá rastlina než ako fajčivo. Fajčenie prenikalo medzi ľud veľmi pomaly, lebo sa pokladalo za neresť, ktorú podporuje sám satan. Jeden lodník z posádky Kolumbovej výpravy sa vrátil domov ako fajčiar a bol obžalovaný pred inkvizíciou, uväznený a prepustený až po troch rokoch, keď sa už fajčenie čiastočne rozšírilo. Proti nerestnému návyku fajčenia vystúpil anglický kráľ Jakub 1., ktorý vydal aj latinský spis De abusu Tobacci, v ktorom sa posmieva liečivému účinku tabaku. Ba dokonca na dožiadanie anglického kráľa bola v Oxforde r. 1605 usporiadaná verejná dišputa, na ktorej bol prítomný sám Jakub 1., ktorý odsúdil užívanie a fajčenie tabaku týmito slovami: "Je trestuhodnou ľahostajnosťou vyvracať zásadné náuky Hippokrata a Galena a tvrdiť, že tabak je liekom; mozog isto nie je zbavovaný škodlivej vlhkosti, ale je otravovaný hnusným a jedovatým dymom." Svoju reč zakončil poukázaním na to, že fajčenie bolo pôžitkom barbarov a že nic je dôstojné civilizovaných mužov preberať neresti divochov. Proti kráľovi vystúpil otvorene profesor Chaynell so zapálenou fajkou v ruke a pádnymi dôvodmi vyvracal kráľove argumenty a chválil všetky prednosti, ktoré ľudstvu dáva tabak.
1691 vydal cisársky lekár J. V. Beteima de Prima v Lipsku spis Panacea, v ktorom odporúča každému fajčiť tabak, aby sa dožil dlhého a pokojného života.
Na liečivú moc tabaku sa písali aj oslavné básne; napr. lekár Ján Postius napísal latinskú apoteózu, ktorá v preklade znie takto: "Žiadna rastlina nech sa neprirovná k zdraviu prinášajúcemu tabaku, ktorý liečivými silami všetky ostatné prevyšuje." Iný lekár apostrofuje tabak týmito slovami: ,,0, požehnaná rastlina! Ozdoba zemí a dar Olympu! Ťažko sa stala nejaká rastlina 'požehnanejšou. A už teraz ti vzdávajú zaslúženú poctu národ africký, nesmierna Ázia a naša Európa."
Ešte r. 1769 viedenská univerzita odporúčala lekárom a barbierom zvláštne kystíry, ktorým sa utopencom vháňal do tlstého čreva tabakový dym, ktorý ich mal priviesť k životu.
No postupom času tabak stratil na príťažlivosti nielen ako liečivo, ale aj ako zdravie podporujúca pochúťka. Štefan Kamenský v závere svojej lekárskej inauguračnej dizertácie De salubritate é1eris Hungaricae in genere, vydanej r. 1825 v Pešti, už nespomína tabak ako liečivo, ale poukazuje na jeho škodlivosť u fajčiarov. "Kto ešte nenavykol na fajčenie, nech si naň ani nenavyká, lebo je isté, že týmto nič nezíska, ale skôr stráca tým, že si zvyšuje výdavky. Okrem toho vdychovanie tabakového dymu brzdí vývoj mladého organizmu, kazí zuby, žltnú od neho a predčasne sú ohrozené. Inhalovanie tabakového dymu vysušuje telo, robí ho chudým a bledým, oslabuje pamäť, krv ženie do hlavy a pľúc a robí človeka náchylným na vnútorné ochorenia. Tí, ktori často vdychujú tabakový dym do pľúc, môžu upadnúť do chrlenia krvi, zápalu pľúc a suchôt, okrem toho tabak ohrozí aj chuťové a čuchové rozpoznávacie vlastnosti. Ten, kto už navykol na fajčenie, nech to robí s mierou. Tabak má ešte aj tie nepríjemné vlastnosti, že zvyšuje vylučovanie sop la, slizu, moču a stolice. Ani najväčší fajCiari, keď upadnú do ťažkej choroby, netúžia po fajčení. Treba pripomenúť, že náš pospolitý ľud, ktorý používa veľmi silný tabak a saje ho cez nečisté zmočkované pipasáre, môže podľa skúseností doktora, profesora, a kráľovského radcu, veľkomožného pána Ecksteina ochorieť. aj na rakovinu pery." Z opísaného možno konštatovať, že v diagnóze veľkomožného pána doktora, profesora Ecksteina sa odráža úplne moderné medicínske ponímanie účinkov tabaku, hoci bola vyslovená takmer pred pol druha storočím.
Omnoho šťastnejší osud ako mandragora a tabak mala v liečení chinínová kôra. Užívali ju od nepamäti domorodci proti zimnici najmä v provincii Loxa (dnešná Equadorská republika). Liečivý účinok kôry dlho tajili Indiáni pred španielskymi dobyvateľmi. Až v 17. storočí, keď bol chinínov ou kôrou vyliečený zo zimnice istý jezuita, prezradil jej blahodarný účinok svoj im rádovým spolubratom.
