Ocún jesenní + Colchicum autumnale L. (Liliaceae)
Trváca rastlina s osobitnou, zdanlivo prevrátenou vegetáciou, nerešpektujúcou ročné obdobia. Na jar vyháňa z hlboko uloženej až 7 cm dlhej cibule (stonkovej hľuzy), obalenej hnedou pošvou, ružicu prízemných, hrubších, čiarkovito široko kopijovitých listov. V strede je stonka. Nesie trojpuzdrový semenník. Po dozretí je plod končistá nafúknutá pukavá tobolka kožovitej konzistencie so semenami. Kvitnutie je načasované na jeseň. Z cibule (hľuzy) vyrastá 1 3 do 30 cm dlhých kvetov s fialkastým, ružovým a niekedy aj bielym lievikovitým okvetím, ktoré má 6 lupienkov. Tyčiniek býva 6, čnelky 3.
Chápeme dávnych pozorovateľov, ktorým sa toto poradie zdalo absurdné a nazvali ho Filius ante patrem (syn pred otcom). Pravdaže, všetko prebieha ako má, len u nás v nezvyčajnom vegetačnom čase. Kvety opelené v jeseni vegetujú cez zimu ukryté v snehu a dozrievajú na jar do semena.
Druh obľubuje mierne vlhké lúky s trochu alkalickou pôdou. Vyskytuje sa od nížin až do alpínskeho pásma.
Skrášľuje naše jesenné lúky v čase, keď už ťažko nájsť konkurenčné ozdoby prírody. Kvety sú podobné šafranovým, ale tie kvitnú na jar už po roztopení snehu, a majú okolo seba úzke lístky; jesienkové je vidieť po skončení leta, vždy obnažene bez listovej zelene.
Príbuzných druhov jestvuje najmenej 30, ale v širších súvislostiach až okolo 60. Vyskytujú sa najmä v rozsiahlejšom okolí Stredozemného mora.
U nás sa vyskytuje aj chránená jesienka piesočná Colchicum arenarium W. et K., napr. rastie neďaleko Štúrova v štátnej rezervácii Čenkov pri Mužle. Vyskytuje sa tu v spoločenstve panónskych pieskomilných rastlín.
Odborný rodový názov sa odvodzuje z gréckeho kolchikon. Dioskorides takto nazýval prudko jedovatú rastlinu v maloázijskej Kolchide, kde žila travička Medea, ktorá vraj na zabíjanie zneužívala jesienky. Druhový názov znamená jesenný; označuje dobu kvitnutia rastliny.
V dávnych časoch sa ľudomilní liečitelia vyhýbali nebezpečným jesienkam. Trvalo to až do stredoveku, keď začali túto rastlinu odporúčať, najskôr iba na vonkajšie použitie.
Pokusy o vnútorné podávanie opakovane stroskotali pre jedovaté účinky rastliny. Toxickú zložku kolchicín objavil v roku 1820 lekárnik Pelletier a Caventou. Domnievali sa, že ide o veratrín. Presnú identifikáciu dokázal Geiger a Hesse, ktorí ju izolovali v kryštalickej forme.
Anglický lekár Wiliams poukázal v roku 1820 na to, že namiesto hľuzy, ktorá mala nestabilný obsah jedovatej zložky, je vhodnejšie citlivo dávkovať semená. Až tak sa mohla droga v roku 1826 uviesť v anglickom liekopise.
V súčasnosti je oficinálna droga semeno Colchici (autumnalis) semen. Pre nebezpečenstvo z otravy sa musí skladovať oddelene Separandum.
Semeno má okolo 1,5 % jedovatých alkaloidov. Najvýznamnejší z nich je kolchicín (0,2 0,6 %); z ďalších najmä demekolcín. Prítomné sú aj glykozidy kolchidozid a kolchicerín. Nachádza sa tu aj olej, triesloviny a i.
Využíva sa v boji proti plesniam (antimykotikum), na zastavenie rastu nádorových buniek (cytostatikum) a na zníženie hladiny kyseliny močovej v krvi pri liečbe dny (antiuratikum).
