Rastliny, ktorých účinok bol blahodarný, dostali zvacsa mená svätých, tie, ktorých účinok bol v dôsledku ich jedovatosti prudký, obyčajne sa dávali do spojitosti s menom čerta. Tak napríklad archangelika lekárska (ArchangelikE.. offic. Moench.) sa nazýva anjelským koreňom, čakanka obyčajná (Cichorium intibus L.) korením sv. Petra, divozel sápovitý (Verbascum phlomoides L.) pánbožkovou onučkou, ľubovník bodkovaný (Hypericum perfaraturn L.) svätojánskou bylinou, koreňom Matky božej, kvieťaťom Panny Márie, ostrôžka poľná (Consolida regalis Gray) pánbožlwvými nohavičkami, prvosienka vyššia (Primula elatior Hill) Petrovým kľúčom, pyštek obyčajný (Linaria vulgaris Mill.) lanom Matky božej, slez nebadaný (MaIva neglecta Wallr.) pánbožkovými pagáčikmi, mučienka opletavá (Passiflora nicarnata . L.) Kristovou korunou a podobne. Naproti tomu blen čierny (Hyoscyamus niger L.) sa nazýval čertovou zelinou, ľuľkovec zlomocný (Atrapa belladonna L.) čertovou višňou, papraď samčia (Dryopteris filix-mas L.) čertovým rebrom a pod. V týchto prípadoch už samotný názov upozorňoval na opatrnosť, ktorú treba zachovávať pri akomkoľvek styku s rastlinou, ktorá skrýva v sebe jedovaté látky. Čo do lieč.tvých vlastností každá rastlina od dôb Hippokratových až do druhej polovice 18. storočia, keď sa začína éra experimentálnej farmakológie - sa posudzovala z aspektu štyroch princípov: ohňa, zeme, vody a vzduchu. Podľa toho sa jednotlivé rastliny triedili do štyroch skupín. Boli rastliny, ktoré spôsobovali horúčosť, chlad, iné vlhkosť alebo suchosť. Každá rastlina bola zaradená do niektorej z týchto štyroch skupín, pričom každá skupina mala štyri stupne. Tak napríklad štyri stupne chladu v spojitosti s liečebným procesom sa charakterizovali nasledovne: Prvý stupeň sa pripisaval tým liekom, ktoré miernia a trocha ochladzujú našu prirodzenú teplotu, druhý' stupeň chladu už zreteľne znižuje horúčosť, tretí stupeň chladu sa pripisuje tým liekom, ktoré veľmi chladia, ba až zužujú vnútorné prieduchy a spôsobujú pocit zvierania; sem patria napr. blen, netresk a mandragora. Štvrtý stupeň chladu zháša všetku prirodzenú teplotu ľudského tela a robí ho úplne necitlivým. Vo štvrtom stupni či už horúčosti, vlhkosti, suchosti alebo chladu sú lieky aj rastlinného pôvodu, ktoré lekári pokladali za prudké jedy a ktoré dali chorému užiť len vo výnimočných prípadoch a v malých dávkach. K poznávaniu a popularizácii liečivej rastliny značne prispelo zakladanie botanických záhrad na počiatku novoveku, a to v Itálii, vo Francii a v strednej Európe. Ďalším pokrokovým prvkom, ktorý podstatne pomohol šíriť vedomosti o liečivých bylinách, bolo vynájdenie kníhtlače v Európe r. 1444 a v spojitosti s týmto aj rozšírenie herbárov. Z týchto je naznámejší herbár Petra Ondreja Mattioliho (1500-1577), osobného lekára cisára Ferdinanda I. a Maximiliána II., ktorý vyšiel v českej reči v Prahe r. 1562. V 16. storočí väčšina rastlinných liekov pužívaných v oficiálnom a ľudovom lekárstve p-roti rôznym chorobám má podložené svoje terapeutické užitie tzv. náukou o signatúrach. Údajne táto teória zo staroveku bola obnovená Paracelzom. Podľa vzhľadu, farby kvetu, tvaru alebo iného charakteristického znaku rastliny sa usudzovalo na jej účinok, na liečenie určitej choroby. Tak srdcové choroby sa liečili rastlinami, ktorých semená alebo kvety mali tvar srdca, ľadvinové choroby rastlinami, ktoré sa podobajú ľadvinám, modrokveté rastliny liečili očné choroby modrých očí a pod. Lastovičník (Chelidonium majus L.) obsahuje v byli šťavu žltej farby, podob- . nú žlči a touto šťavou sa odporúčalo lie~iť choroby žlčníka. Na liečenie pľúcnľch chorôb sa kedysi používal pľúcnik lekársky (PuImonaria officinalis 1.), ktorého kvety v rozkvete sú farby červenej, neskôr fialovej a nakoniec farby 11
RkJQdWJsaXNoZXIy MTYxNjU3OA==