Okruh zberateľov a pestovateľov liečivých rastlín sa u nás sústavne rozširuje. Príčinou tohto zjavu je predovšetkým stále zvyšovanie produkcie liečivých rastlín, ktoré sú pre mnohé lieky jediným zdrojom, alebo skutočnosť, že výroba niektorých liečiv z rastlinného materiálu je finančne únosnejšia ako syntetickou cestou. Liečivá rastlina po chemickej stránke je pestrou zmesou účinných látok. Každá rastlina obsahuje jednu i viac účinných látok, ,ktoré sú nositeľom liečivého účinku. Okrem týchto hlavných látok sú v rastline prítomné aj vedľajšie látky, ktoré môžu mať alebo  tlmivý účinok na charakter hlavného nositeľa účinnosti, alebo ho môžu podporiť, prípadne znížiť alebo dokonca eliminovať. Popri týchto látkach sú ešte prítomné tzv. látky balastné, ktoré sú prakticky bez účinku. Pomer účinných, vedľajších, ako aj balastných látok je u toho istého druhu nestály, hlavne u divoko rastúcich druhov sa pohybuje vo veľkých rozmedziach, čo potom podmieňuje aj rozdielnu účinnosť. Ak porovnávame liečivé rastliny zbierané napr. u nás a v cudzích štátach, musíme často konštatovať pomerne značné rozdiely z hladiska ich obsahových látok. Tieto zmeny podmieňujú hlavne klimatické, pôdne a pracovné podmienky. Preto sa v posledných rokoch prejavuje tendencia dopestovať rastliny sa štandardnými vlastnosťami, snaha prejsť ad zbierania mnohých divoko rastúcich druhov k pestovaniu v kultúrach. Pri pestovaní sa totiž využívajú všetky optimálne podmienky pre priaznivý rast rastliny, kolísanie obsahových látok sa znižuje, aby dopestované rastliny zodpovedali požiadavkám farmaceutického priemyslu. I keď v posledných rokoch zaznamenala pestovanie liečivých rastlín v kultúrach značný vzostup, zber divokorastúcich druhov predstavuje ešte stále významný podiel v celkovej produkcii liečivých rastlín.

Aby srne zabezpečili všetky predpokladané vlastnosti i hodnotu rastlinného materiálu, musíme si objasniť aspoň niektoré faktory. podieľajúce sa na akosti. Najčastejším nedostatkom, s ktorým sa stretávame v praxi a ktorý znižuje akosť drog, je predovšetkým nedodržiavanie zásad správneho zberu, ďalej postup sušenia, ako aj skladovania, nesprávna voľba obalového materiálu a pod. Aby rastlinný materiál vyhovoval kvalitou, treba dbať predovšetkým na požiadavky platných čs. št. noriem. Norma udáva botanické zatriedenie s presným názvom rastliny, jej výskyt, použitie a ďalšie všeobecné údaje. V časti označenej ako technické použitie je presne uvedený čas a spôsob zberu, návod na správne sušenie, a drobný opis vzhľadu, farby, zápachu, chuti a presné rozvedenie jednotlivých znakov, na podklade ktorých sa droga triedi do príslušných akostných tried. V ďalšej kapitole sa hovorí o skúškach vykonávaných v kontrolných laboratóriách za účelom stanovenia obsahových látok. V časti o preberaní je uvedený návod pre odobratie vzorkov liečivej rastliny. V poslednej časti je presný opis balenia a značenia, dopravy a správneho skladovania. Prax ukazuje, že dodržiavaním predpisov noriem alebo liekopisných požiadaviek - ak je droga uvedená v platnom čs. liekopise - možná sa temer vždy dopracovať úspechu. Na vysvetlenie uvediem niektoré údaje napr. pre. vňať zemežlče okalíkatej, uvedené v ČSN 866714:

Pre správnu dobu a spôsob zberu je uvedené: Vňať zemežlče sa zbiera v dobe kvitnutia ad júla do začiatku septembra. Vrcholce rastliny sa zrezávajú v dĺžke asi 30 cm. Potom sa čo najrýchlejšie sušia v tenkých zväzočkoch alebo vrstvách na tienistých, vzdušných miestach, aby si droga zachovala svoju pôvodnú farbu kvetov a listov. Vňať sa môže sušiť aj umele pri teplote 40-45 oC. Uvádzajú sa dve akostné skupiny, charakterizované týmito znakmi:

Znak I. akosť II. ·akosť Žltkastá vňať s časťami korienkov najviac 2 % 8 % cudzie organické prímesi najviac -l % 5 % anorganické prímesi najviac 0,5 % 3 % vlhkosť najviac 12 % 12 % obsah popola najviac 8% 11 %

Znalosť a d držiavanie požiadaviek noriem je teda jedna z podmienok, ako sa možno vyvarovať materiálnych a finančných strát.

Obsahové látky bývajú prítomné alebo v celej rastline, alebo len v niektorých jej častiach. Preto aj zber je usmerňovaný touto skutočnosťou. Môže sa teda zbierať alebo celá rastlina, alebo len niektoré jej časti, ako napr. -korene, listy, ,kvety, plody, semená, kôra, dreva a pod. Dôležité je robiť zber vždy vo vhodnej vývojovej dobe, keď je obsah účinných láta k maximálny. Tato doba však nezávisí len od ročnej doby, ale často aj od dennej doby, lebo obsahové látky sa môžu meniť aj v priebehu dňa. Obsah glykozidov v náprstníkových listoch je najvyšší popoludní, ,kým napr. rastliny obsahujúce alkaloidy majú najvyšší obsah alkaloidov zrána. Nedodržiavaním správneho spôsobu zberu a vhodnej doby znižujeme akosť a použiteľnosť drog.

Korene sa zbierajú obyčajne v jeseni alebo včas na jar, keď sú v koreňoch účinné látky nazhromaždené v najvyššom množstve. Korene musia byť dostatočne nadzemých častí alebo bočných korienkov. Drevnaté časti sa musia ihneď odstrániť, ako aj korene poškodené, slabo vyvinuté. Po vyoraní alebo vykopaní sa ihneď očistia, zbavia zeminy a potom sa prípadne upravujú, napr. rozpoľujú. Pri čistení a ďalšej úprave treba v niektorých špeciálnych prípadoch dodržiavať požiadavky vzhľadom na obsahové látky. Napr. pri čistení baldriánového koreňa môže dôjsť kartáčovaním k stratám silice, ktorá je uložená v povrchových pokožkových častiach. Nadzemné časti nemajú byť prítomné, lebo obsah " účinných látok je v týchto partiách značne nižší a ich prímesi teda drogu znehodnocujú. Ako príklad nám zasa poslúžia niektoré požiadavky noriem: pre baldriánový koreň I. akosti Je povolené množstvo nadzemných častí najviac 3 % a pre II. akosť maximálne 5 %. Pre omanový koreň I. akosti je povolené množstvo nadzemných častí 0,5 % , pre II. akosť maximálne 2 %. Teda z uvedených príkladov vyplýva, že pri zbere koreňov nesmú byť prítomné iné časti materskej rastliny, korene poškodené, zdrevnatené, ináč sfarbené, zbavené organických a anorganických prímesí, lebo tieto prímesi znižujú nielen makroskopický vzhľad, ale  predovšetkým obsah účinných látok. Ak vychádzame z týchto požiadaviek, je len samozrejmé, že takáto zásada platí ďalej aj pre vňate, listy, kvety, kôry, semená a pod. Pri zbere vňatí nečakáme, až začnú listy v spodnej časti žltnúť, černieť, opadávať, alebo lodyha drevnatieť. Vňať obsahujúca takéto prímesi, je menejcenná. Podobne aj zber prezretých alebo nerozkvitnutých kvetov je nevhodný. Častým nedostatkom pri zbere kvetov býva poškodenie kvetných plátkov, čím sa bunečný obsah dostáva do styku so vzduchom, a kvet sa pri sušení sfarbuje na tmavo. Tento istý jav môže nastať aj pri neopatrnom zbere listov napr. u skorocelu. Aj tu poškodením listov dochádza k rozkladu chlorofylu a sušením sa list vyfarbí na tmavo. Skorocelový list I. akosti môže mať obsah ináč sfarbených listov a iných častí materskej rastliny maximálne 5 %, II. akosti 10 %. Zvädnuté listy a .kvety sú bezcenné. Tu došlo pôsobením enzýmov k rozkladu účinných látok, a preto musíme takéto znehodnotené časti pred sušením odstraňovať. Napr. pri kvetoch treba odstrániť  aj iné časti materskej rastliny, lebo v týchto partiách je obsah účinných látok nižší. Ak sa, povedzme, okrem kvetu rumančeka zbiera i veľké množstvo stopiek, rumanček bude obsahovať nižšie množstvo silice a jeho protizápalový účinok bude nižší. Semená a plody zbierame, keď dozrejú, pričom odstránime všetky ostatné časti materskej rastliny. Kôry nesmú byť napadnuté lišajníkmi nesmú obsahovať olupujúcu sa borku alebo drevnaté časti.

Zožaté rastliny najvhodnejšie je umiestniť do košov alebo košatin. Nimi totiž prúdi vzduch a tým sa predíde zapareniu (v nepriedušných vreckách by sa Zaparili) . Vňaťové rastliny sa ukladajú vždy len v jednom smere. Zožaté rastliny ukladáme do tenších vrstiev, pretože zaparením nastáva počiatočný rozklad účinných látok.

Po zožatí pristúpime k sušeniu. Najväčšmi .sa rastlinný materiál znehodnocuje pri tomto postupe. Sušením pri vhodnej teplote odníma sa rastlinám alebo ich častiam voda, znemožňuje sa činnosť organizmov, rastlina sa teda urýchlene konzervuje. Ak sušenie prebieha pomaly a dochádza k týmto nežiaducim procesom, nastanú zmeny, ktoré sa potom prejavujú napr. farebnými zmenami, ako je zožltnutie či znehodnotenie listov, kvetov, ďalej nesprávnym lomom koreňov, kôry, vňate, zmenou vône, chuti a pod. Najvhodnejšie je sušiť rastliny pri prirodzenej teplote, a to v tieni, za stáleho prúdenia vzduchu, pričom si rastliny podržia prirodzenú farbu, vôňu ta nedochádza v nich k rozkladu účinných látok Pri sušení koreňov alebo niektorých chúlostivých rastlín sa používa umelé sušenie. Napr. listy ľuľkovca sušené umelým teplom vykazujú vyšší obsah alkaloidov ako pri prirodzenom sušení.

Pri zdĺhavom sušení listy hnednú, kým umele sušené sú sýtozelené a, ako už bolo povedané, aj obsah alkaloidov je vyšší. U obzvlášť chúlostivých drog sa odporúča tzv. sušenie lyofilizáciou, tj. odsublimovaním zmrazenej vody vo vákuu, kde sa činnosť enzýmov úplne zastaví, a obsahové látky nevykazujú nijaký nežiaduci rozklad. Zásadne sa vždy sušia len rastliny oschnuté od rosy, lebo vlhkosť napomáha a podporuje činnosť fermentov. Aby sme mohli niektoré obzvlášť chúlostivé listy v tieni usušiť, odstraňuje sa niekedy aj stredný nerv, čím sa sušenie urýchli a eliminuje sa činnosť fermentov. Na nedokonale usušených častiach môže sa dodatočne vytvoriť pleseň! a nedosušená časť sa tým prakticky úplne znehodnotí. Lámavé drogy počas sušenia neprevraciame, lebo rozmelnené časti taktiež znižujú akosť. Pri sušení treba zásadne dbať na čistotu sušiaceho miesta. Dlážka musí byť vždy prikrytá papierom, vrecami a pod. Nie je však vhodné používať novinový papier, lebo ľahko sa prilepí napr. na listy a droga so stopami tlače sa nevykupuje. Najvhodnejší je baliaci papier; vždy ho použijeme len pre Jeden druh. Na hlinených podlahách rastliny zásadne nesušíme. Opatrní musíme byť najmä pri sušení jedovatých druhov a miličných drog, lebo ich prímes v  iných častiach je vonkoncom neprípustná. Ak napr. pri sušení trieslovinových drog používame kovové liesky, treba zamedziť styk kovu s drogou, lebo triesloviny sa rozkladajú ,a droga sa potom sfarbí na tmavo až čierno .

Pri skladovaní musíme dbať, aby drogy neboli skladované s páchnucimi  látkami a na nevhodných miestach (napr. povale nad maštaľou), lebo rastliny strácajú charakteristickú vôňu. Siličné drogy musia byť oddelené od ostatných. Jedovaté druhy z bezpečnostných dôvodov odosielame podľa možnosti hneď po spracovaní. Pri vkladaní drog do vriec pred expedíciou treba dbať, aby sa nelámali, nedrvili a takto neznehodnotili. Preto drogy plníme do jutových vriec, škatúľ, plechovíc (dôkladne očistených), ktoré označíme podľa požiadaviek normy.

Ak skladujeme drogy dlhší čas, treba partie občas prezrieť; ak zvlhli, dosušíme ich prípadne aj umelým teplom (napr. v jeseni). Súčasne dbáme, aby partia nebola napadnutá živočíšnymi škodcami, plesňou a pod.

Z uvedeného vyplýva, že dnes už nestačí posudzovať drogu iba podľa vzhľadu, ale treba brať do úvahy hlavne obsah účinných látok, od ktorých závisí terapeutický účinok liečiva. Tento účinok zabezpečíme len vtedy, ak budeme dodržiavať najzákladnejšie požiadavky, o ktorých sme na začiatku hovorili. Nesmieme zabúdať, že liečivá rastlina má okrem dôležitosti v zdravotníctve aj hospodársky význam a je dôležitou zložkou nášho zahraničného obchodu. Na zahraničných dodávkach sa umiestnime len s kvalitným tovarom, ktorý dosiahneme práve dodržiavaním základných požiadaviek našich noriem pre liečivé rastliny.

Dr. PhMr. F. Machovičová,

Bratislav, Kvetná 11


You-Tube kanál Herby

Kanál Herby