Botanická verejnosť už dlhšiu dobu venuje inváznym rastlinám  veľkú pozornosť.  Žiaľ, dostali sa medzi ne aj  liečivé rastliny a  preto chceme na ne obrátiť vašu pozornosť. Mnohí podľa vašich listov a  telefonátov rekapitulujete pestovateľské úspechy. Viacerí však majú problémy: Majú pôdu a čo teraz s ňou ? Pestovať, ale čo ?  Liečivé rastliny ?  Úplným laikom krátka odpoveď: hľadajte napred záujemcu o ich výkup a potom si overte kvalitu pôdy, čo z nich môžete na nej pestovať. Potom vám pomôže už len Pán Boh, ak sa postará  o počasie...  A že ste nepočuli o inváznych rastlinách ? To sú také, ktoré  čoraz rýchlejšie a intenzívnejšie osídľujú a zaburiňujú rozsiahle voľné plochy nielen v mestách, ale aj vo voľnej prírode. Svojim správaním, ktoré najlepšie sa dá nazvať invázne, vážne ohrozujú domáce pôvodné druhy, ich spoločenstvá a vytláčajú ich z  ich stanovíšť. Správajú sa teda  ako  všetky živé tvory. Chovajú  sa vlastne podobne ako dnes bežne ľudia.  Mnohé z nich sú  u  nás cudzinci, väčšinou z Áziie a Ameriky, mnohé okrasné, medonosné a dokonca aj atraktívne liečivé. O týchto by sme teda mali vedieť a  lepšie  by bolo z vášho záujmu  ich  vynechať. Viac  pamätajúcim  môžeme  pripomenúť  „agátomániu,“ ktorá v Európe začala asi pred 200 rokmi a u nás vyvrcholila na Záhorí za  prvej republiky.  Agát priviezol r. 1601 zo severoamerickej Virgínie otec  francúzskeho záhradníka J. Robina (má aj podľa neho  odborne pomenovanie) a vysadil v Jardin des Plants v Paríži, odkiaľ sa rýchle rozšíril pre  svoj vzhľad,  svoju užitočnosť,  pre silne voňavé a medujúce kvety ako medonosná rastlina, pre mnohostranné hospodárske využitie a  nenáročnosť na pôdu, rýchly rast. Má   však nároky na teplo, miluje svetlo a výrazne zhoršuje kvalitu pôdy. Druhová pestrosť  v jeho porastoch  preto klesá na minimum, hubí  pod  sebou a v jeho blízkosti rastúcu kvetenu a v susedstve sa nedarí ovociu. Vysadzovaný na chudobnejších pôdach Záhoria zahubil tamojšiu vzácnu stepnú kvetenu a z pôdy  urobil viate piesky ako má Sahara. Z hľadiska prírodnoochranného spôsobuje agát nemalé problémy – kde sa raz rozšíril,  nielenže už nič nerastie, ale aj jeho prípadná eliminácia je prakticky nemožná.   O jeho likvidácii sa však zatiaľ neuvažuje, hoci obnova smerom k prirodzenému drevinovému zloženiu by bola vítaná.

Ďalšia invázna a dosť známa drevina je sumach pálkový (škumpa  orobincová - Rhus typhina L., syn. Rhus hirta /L./ SUDW., obličkovcovité, sumachovité  – ledvinkovité -  Anacardiaceae).   Je jediná netoxická drevina rodu (ani jej mliečna šťava nie je toxická), drevín rozšírených hlavne v Severnej Amerike a  východnej Ázii. K nám sa dostala ako okrasná a pestuje sa hlavne v parkoch a v záhradách.

Mnoho jarmové, nepárno perovité zložené listy sú dlhé asi 50 cm, nápadné najmä na jeseň, keď sa ich farba mení na vínovočervenú. Ako dvojdomá rastlina má drobné samčie kvety červené, samičie žlté, usporiadané do dlhých metlín na konci konárov. Kvitne od júna do júla a plod  je kôstkovica. Červenými drsnými plodmi sa zosilňoval kedysi u nás ocot a listy sa používajú v Amerike v garbiarstve.

Na území Slovenska sa zatiaľ vyskytuje väčšinou v kultúrach, pestovaný v  parkoch a záhradách,  niekedy aj ako medonosná rastlina. Do voľnej prírody preniká ojedinele. Staršia Kvetena J. Polívku (z r. 1900) ju uvádza napr. splanenú v údolí Leskavy u Znojma.

Pomocou podzemných poplazov sa  veľmi rýchlo šíri a obsa- dzuje stále nové stanovištia, z ktorých vytláča veľmi expanzívne do- máce okrasné dreviny. V tomto treba vidieť veľké nebezpečenstvo  tohto druhu.

Ďalšie invázne dreviny  sú menej známe. Uvádzame ich iba názvami a stručnou chcrakteristikou, aby naši  čitatelia o nich vedeli a v prípade pokusu na voľnej pôde niečo vysadzovať, vedeli o ich nebezpečenstve.  Sú to všetko  cudzokrajné dekoratívne stromy (podrobnejšie informácie by ste mohli dostať napr. na pracovisku:  ŠOP SR - Centrum ochrany prírody a krajiny Banská Bystrica). Abecedne ide o:

Beztvarec krovitý (Amorpha fruticosa L.), svetlomilný dekoratívny ker. Ako okrasná drevina sa k nám dostal z Anglicka. Pestuje sa aj ako  pôdoochranná drevina. Hoci často splanieva, v súčasnosti sa často používa na ozeleňovanie neplodných plôch. V lužných lesoch južného Slovenska predstavuje vážne nebezpečenstvo pre pôvodné ekosystémy. Vytvára plošné súvislé zárasty najmä pozdĺž vodných tokov. Každý kúsok výhonka vložený do zeme sa ujme.

Javorovec jaseňolistý (Negundo aceroides MOENCH, syn. Acer negundo L.) – má domovinu v Severnej Amerike. Do Európy sa dostal v 17. stor. ako okrasná drevina vyrastajúca do dýčňšky aj 20 m. Je nenáročný na živiny v pôde a odolný voči mrazom a nepriaznivým vplyvom mestského prostredia. Je však agresívny a zapríčiňuje zaburinenie vegeračných tokov a lužných lesov. Na likvidáciu nestačí výrub a rekonštrukcia druhovej skladby porastov je veľmi náročná.

Pajaseň žliazkatý (Ailanthus altissima /MILL./ SWINGLE) je dekoratívny strom vysoký 20 – 20 ť pôvodom z Číny. Na Slovensku je  najrozšírenejším introdukovaným  ázijským druhom. Ohniskami rozširovania sú veľké mestá a sídliská, kde má tendenciu monopolizovať biotop. Výlučkami kôry koreňov redukuje uchytenie konkurenčných druhov. Šírenie postupuije pozdĺž komunikácií a nie je náročný na živiny, toleruje sucho, soli aznečistenie ovzdušia. Jeho ďalšie pestovanie nie je žiadúce. Predstavuje veľké nebezpečenstvo pre teplejšie oblasti lovenska.

Z bylín je azda najinváznejší boľševník (Heracleum L. – mrkvovité). Na území Slovenska sa uvádza  pôvodný druh  b. borščový (H. sphondylium L. – bolševník obecný) a jeho štyri poddruhy (subsp. sphondylium, trachycarpum, flavescens, chlorat- hum) odlišujúce sa farbou a morfológiou kvetov. Nepôvodný, zavlečený je druh. b. obrovský (H. mantegazzianum SOMM. et LEVIER – b. velkolepý), pôvodný v juhozápadnej Ázii, u nás často v parkoch a nezriedka splanieva pozdĺž potokov. Hoci sa obidva druhy od seba podstatne líšia celkovým vzhľadom, či veľkosťou a tvarom listov a pod., dochádza často k nejasnostiam a problémom pri ich roz- lišovaní, k čomu prispieva ešte aj značná premenlivosť najmä v tvare a veľkosti listov,   farbe kvetov, chlpatosti semenníkov a i. u druhu b. borščový.

Rastliny sa používajú iba v ľudovom liečiteľstve, pri čom však celé, najmä nezrelé plody sú jedovaté a po poranení z nich vytekajúca šťava vyvoláva na koži páliace a svrbiace tmavočervené zapálené plochy, na ktorých vznikajú pľuzgiere s obsahom  zakalenej  tekutiny. Výrazná pigmentácia postihnutých plôch pretrváva veľmi dlho a slnečné žiarenie  ich vznik podporuje.

Boľševník obrovský vzhľadom na svoje vzrastové vlastnosti má priliehavé meno. Do Európy sa dostal ako okrasná rastlina v 19. stor. z oblasti  západného Kaukazu (spomína sa aj severný). Je dvojročná  až trváca bylina  výšky 2 -  5 m s dolu hrubou, dutou byľou, listy sú veľké, dlhé až 3 m, perovizto zložené, súkvetie je zložený okolík s priemrnou šírkou  50 cm tvorený 50 – 150 okolíčkami s kvetmi bielymi alebo ružovými. Plody sú  ploché dvojnažky 9 - 11 m dlhé, 6-8 mm široké, elipsovité, hrubo rebernaté. Kvitne od mája do augusta, po mechanickom poškodení až do prvých mrazov.

Okrem okrasných záhrad a parkov na území Slovenska osídľuje rôzne stanovištia – lúky, pasienky, okraje lesných porastov, krovín  a má rad vlhkú hlinito piesčitú pôdu so zvýšeným obsahom živín. Na Slovensku sa udáva jeho výskyt najmä v severnej, severozápadnej a strednej časti. Od r. 1997 stúpol nárast lokalít takmer na 100 % a ročne pribudnú 1 – 3 nové. Hlavným faktorom jeho rozširovania je narušenie povrchu pôdy a zmena  prirodzených vlastností spoločenstva.  Ide teda o druh s veľkou vitalitou , rýchlym rastom,  tvorbou veľkého počtu semein, s nedostatkom prirodzených nepriateľov, veľmi ľahko a rýchlo a nebezpčne sa šíriaci. Ohrozuje nielen zloženie prirodzených stanovíšť, ale pri kontakte dochádza k vážnym zdravotným problémom. Z uvedených dôvodov je jeho likvidácia nevyhnutná, pri čom treba dodržať všetky odporúčané bezpečnostné opatrenia. V kúpeľných parkoch Karlových Varov a Mariánskych  Lázní ho svojho času  po vysadení na okrasu  vyky- nožili iba vďaka armáde za použitia tankov.

Ďalšie invázne druhy, o pestovanie ktorých je však u nás značný záujem ako o liečivé a okrasné rastliny, čo by však bolo potrebné obmedziť,  sú druhy rodu zlatobyľ (Solidago L.- astrovité – Asteraceae).  Ro zahrňuje trváce druhy väčšinou vyššieho vzrastu s drobnými žltými úbormi v hustých strapcoch alebo v metlinách, ktoré v súčasnosti osídľujú rôzne antropogénne stanovištia (stanovištia súvisiace s cielenou civilizačnou činnosťou človeka v prírode) alebo neobhospodarované plochy, rumoviská, pobrežné kroviny, železničné a cestné nássypy a pod.

Rod zlatobyľ má  hlavne v Severnej Amerike asi 80 druhov. Okrem z. obyčajnej (S. virgaurea) sú všetky druhy rodu na našom území nepôvodné. Dostali sa k nám  väčšinou ako okrasné a medonosné trvalky zo Severnej Ameriky, ktorá je ich domovom. Z nich z. kanadská (S. canadensis L.) a z. obrovská (S. gigantea AITON) sú na Slovensku zaradené medzi invázne.

Zlatobyľ obrovská  je 50 – 250 cm vysoká trváca bylina s plazivým podzemkom,  v spodnej časti s červenkastou stonkou, holou až do kvitnutia. Listy má striedavé, na stonke husto sediace, kopijovité, na okraji zubaté. Malé drobné žlté úbory (? 4 – 8 mm) sú usporiadané v oblúkovite ohnutých  strapcoch a všetky smerujú nahor. Plodom je nažka asi 1 mm veľká, s vencom chlpov – s chocholcom. Kvitne od konca augusta do septembra, asi o 2 týždne skôr ako z. kanadská (S. canadensis L.).

Bylina sa k nám  dostala ako okrasná a medonosná. Okrem záhrad a stanovíšt, kde sa pestuje, vyskytuje sa  najmä na  synantrop- ných stanovištiach  (v blízkosti ľudských obydlí) takmer celého Slovenska. Možno ju nájsť i v prirodzených typoch spoločenstiev. Ľahko a rýchlo osídľuje nevyužité plochy alebo plochy vytvorené človekom.

Príbuznými  tiež inváznymi druhmi  sú zlatobyľ kanadská (S. canadensis L.) a z. najvyššia (S. altissimus). Od zlatobyle obrovskej sa líšia tvarom listov, ich usporiadaním na byli a chlpatosťou byle aj  na rubovej strane listov.

Zlatobyľ kanadská je vysoká asi 30 – 150 cm. Úbory má drobné, zlatožlté, umiestnené len na vrchnej strane odstávajúcich konárikov vo veľkých, široko rozložitých metlinách. Kvitne od augusta do októbra. Jej pôvod je Severná Amerika – Kanada, východná časť územia. Indiánske kmene zberali suché plody tejto rastliny a iných druhov ako potravu. Do Európy sa dostala okolo r. 1648 ako okrasná rastlina parkov a záhrad.

Úspešnosť likvidácie týchto druhov je spojená so zmenšovaním počtu ruderálnych stanovíšť (rumiskových). Prevenciou proti ich šíreniu je najmä nevytváranie vhodných nových stanovíšť a obmedzenie ich pestovania z okrasných dôvodov.

Medzi invázne rastliny sa zaradili aj niektoré druhy rodu rudbekia  (Rudbeckia L. astrovité - Asteraceae), známejšie liečebne ako echinácea (třepatka), nešpecificky posilňujúce  obranyschopnosť organizmu.

Zo 45 druhov rodu rudbekia vyskytujúcich sa od Severnej Ameriky až po Mexiko sa u nás vo voľnej prírode vyskytujú najmä rudbkia strapatá (Rudbeckia laciniata L.), zriedkajšie splaňujúca rudbekia srstnatá (R. hirta L.), ktorá sa  pestuje najmä v plnokvetých kultivaroch a ojedinele splanieva tretí druh – Rudbeckia pinnata, tiež pestovaná ako okrasná trvalka v záhradách. Rudbekia strapatá je zaradená medzi invázne a rudbekia srstnatá je potenciálne invázna.

Rudbekia strapatá je trváca bylina s plazivým podzekom, výšky 50 – 250 cm. Má vzpriamenú stonku, variabilné listy, končisté, laločnaté až strihané, pílkovité, kvety v dlho stopkatých úboroch . Jazykovité sú zlatožlté, terč čiernohnedej farby. Kvitne od júla do októbra. Plodom je holá nažka.

Rastlina je pôvodom zo Severnej Ameriky. K jej rozšíreniu prispelo najmä pestovanie z okrasných dôvodov v parkoch a záhradách. Často splanieva na brehoch riek v spoločenstvách bylinných a vysokobylinných nív na brehoch riek, kde vyhľadáva polotienisté, menej výslné stanovištia sw vysokou pôdnou vlhkosťou a obsahom humusu. Vyskytuje sa aj v ruderálnych typoch vegetácie  (rumiskových). Miestami vytvára  monodominantné porasty. Rastie aj na okrajoch lužných  lesov pozdĺž ciest a železničných tratí. Na Slovensku má najviac lokalít v južných častiach stredného Slovenska, zastúpená je aj na území Slovenského krasu a na východnom Slovensku najmä v oblasti Východných Beskýd.

Rudbekia srstnatá j podobná predošlej. Stonku má v hornej časti niekedy rozkonárenú, listy nedelné, zväčša vajcovito kopijovité, zreteľne trojžilné,  úbory na konci listnatých konárov jednotlivé, priemeru 6 – 8 cm, jazykovité kvety  bledožlté, na báze tmavšie, terčové čierno-červenohnedé. Plodom je holá nažka.

Podobne ako predchádzajúci druh je často pestovaná. Oproti  predchádzajúcemu menej splaňujúca. Vykyruje sa na vlhkých stanovištiach pozdĺž tokov.

Z rodu slnečnica (Helianthus L.), ktorého všetky pestované alebo splaňujúce druhy sú  pôvodom zo Severnej Ameriky, medzi invázny patrí hlavne slnečnica hľuznatá – topinambur (Helianthus tuberosus L.). Opis azda netreba uvádzať – našim čitateľom je bežne známa. Do Európy sa najpradepodobnejšie dostala v r. 1607 a postupne sa rozšíril z Francúzska do ďalších štátov.

U nás okrem pestovaných miesta k ťaťňžisjkovým miestam vyskýtu patria pobrežné nitrofilné porasty pozdĺž vodných tokov. Patrí k tým inváznym druhom, ktoré sa šíria veľmi agreasívne a osídľuje stále väčšie plochy, k čomu prispieva nielen šírenie mnohými plodmi, ale aj vegetatívne – odlomenými časťami podzemkov, odplavenými vodou na nové stanovištia pozdĺž vodného toku.

Okrem mechanického a chemického ničenia je možné obmedziť jej šírenie znížením  počtu  rôznych nevyužitých plôch a zamedziť zámerné pestovanie.

Inváznych druhov  rastlín na Slovensku  je ešte viacej, ale sú menej známe a menej pestované. Ako zaujímavosť záveru klasického invázneho druhu si uvedime ešte rastlinu, ktorú väčšina bezpečne pozná ako  domácu a je u nás dnes už v takom masovom výskyte,  že by  ani nik neuveril, že je cudzincom, je netýkavka málokvetá (Impatiens parviflora DC.).

Jednoročná bylina, vysoká niekdy aj 1 m, s holou,  zväčša jednoducho byľou, so striedavými listami a drobnými, nenápadnými bledožltými kvetmi. Čím je typická – sú plody, tobolky, ktoré po dozretí prudko pukajú a vymršťujú sa z nich semená.  Rastlina sa doatala do Európy v prvej polovici 19. stor. zo severozápadnej Ázie. Z botanických záhrad za krátky čas splanela a začala sa  veľmi intenzívne šíriť  do synantropných (blízo ľudských sídlísk) a prirodzených spoločenstiev. Rozšírená je už takmer po celom Slovensku. Vykytuje sa v pobrežnej vegetácii, v krovinách, v podraste lesov, na okraji ciest, ale aj na ruderálnych zboreniskách, či v mestských parkoch a  záhradách. Keďže vo väčšine oblastí je už – ako sa vraví, „celkom doma“, napriek inváznemu šíreniu a masovému výskytu sa o jej likvidácii už neuvažuje.

Doc.Dr. PhMr.J.Kresánek,CSc., doc.MUDr.J.Kresánek, PhD., RNDr. E. Kocianová