Liečivé rastliny/Léčivé rostliny - časopis vydavateľstva Herba

Časopis o zdraví, fytoterapii, výžive, prírodnej kozmetike | Viac ako 50 rokov zaujímavého čítania
Články písané odborníkmi | ...vyliečime, spríjemníme, navoniame, potešíme, poradíme...

Všetky čísla

Vplyv obyvateľov Slovenska na ľudové liečiteľstvo v Rusku

V rokoch 2009 a 2010 bol v časopise Liečivé rastliny - Léčivé rostliny uverejňovaný seriál článkov z histórie medicíny v Rusku. Pri tejto príležitosti je vhodné spomenúť aj  kontakty obyvateľov Slovenska s obyvateľmi Ruska a ich vplyv na ľudové liečiteľstvo v Rusku. Najvýznamnejšou skupinou obyvateľstva, ktorá sa podieľala na živých kontaktoch s Ruskom boli turčianski olejkári a šafraníci. Rozkvet týchto remesiel na území Slovenska sa datuje najmä do obdobia konca 17. a polovice 18. storočia. Cieľom ich obchodných ciest nebolo len územie Rakúsko-Uhorska a s ním susediace krajiny, ale aj krajiny takmer celej Európy. Na svojich cestách sa jednotlivci dostali dokonca až do Anglicka, Holandska, Švajčiarska a Francúzska.

Prví turčianski olejkári, podomoví obchodníci a ľudoví liečitelia s liečivými rastlinami a prípravkami z nich, pricestovali do Ruska v druhej polovici 18. storočia. Spočiatku dokázali využiť riedku sieť lekární a nedostatočnú zdravotnícku starostlivosť. Neskôr narážali v Západnej Európe, ale aj doma na množstvo prekážok, ktoré im do cesty stavali osvietenské zákony vydané najmä počas vlády Márie Terézie a Jozefa II. Vojnové obdobie zapríčinené sedemročnou vojnou medzi Pruskom a Rakúskom (1756 ? 1763) a revolučné zmeny spôsobené Francúzskou revolúciou (1789), ktorej myšlienky neboli po chuti absolutistickým monarchiám v strednej a východnej Európe, obmedzili aj ich cesty do západnej Európy. Turčianski olejkári dosiahli svoj vrchol na prelome 18. a 19. storočia na cestách smerom na východ a po Rusku. Pohybovali sa po celom území európskej časti Ruska a Ukrajine, ale sú historicky doložené  prípady ich prítomnosti v ázijskej časti Ruska, Sibíri, Kamčatke až  Číny a Japonska. Smerom na juh prenikali cez Rusko na Kaukaz, do Perzie a Turecka. Turčianski olejkári neboli v Rusku ojedinelí, pretože v Rusku pôsobilo množstvo ľudových liečiteľov, felčiarov (stáročná ruská tradícia), ktorí chodili po guberniách a olejkári s nimi splynuli. K tomu im pomáhala aj príbuznosť jazyka a sociálne postavenie. Potulný či podomový obchod vždy znamenal najnižší stupeň podnikania. Z toho jednoznačne vyplýva, že tu pôsobili vzájomné vplyvy, ktoré boli pre obidve strany prínosom

Cesty tejto skupiny predajcov začínali zvyčajne na severnej hranici Rakúsko-Uhorskej monarchie v Halíči (povolenia sa vydávali na úradoch v Ľvove), prechodom do Poľska, odtiaľ na Ukrajinu a ďalej do Ruska. Historicky je doložené, že pri svojich cestách navštívili mestá Biela Cerkev, Mirgorod, Kyjev, Charkov, Poltava, Ufa, Pemza, Stavropoľ, Kamenec-Podolsky, Simferopoľ, Novočerkask, Oremburg, Žitomír, Odesa, Moskva, Taganrog, Saratov, Cherson, Voronež, Petrohrad, Tbilisy, Rostov na Done, a ďalšie. Na Sibíri to boli mestá v Zabajkalsku, a dostali sa až do Chabarovska a Vladivostoku.

V 18. storočí, najmä v jeho druhej polovici, sa začali sprísňovať požiadavky na predaj liekov v celej Európe, podomový obchod s nimi bol prakticky zakázaný, a tým postupne zaniklo aj olejkárstvo ako podomový obchod s liekmi, resp. začalo sa pretvárať na šafraníctvo. Časť olejkárov pribralo do svojho sortimentu šafrán, prípadne iný tovar, najčastejšie galantérny. To však tiež nemalo dlhé trvanie a mení sa na podomový obchod s galantérnym tovarom, pričom názov šafraník pre podomového obchodníka zostal. Cesty do Ruska sa definitívne skončili vypuknutím I. svetovej vojny v roku 1914 a vzhľadom na zmenu politického systému v Rusku v roku 1917 sa už v pôvodnej podobe neobnovili. Problematikou turčianskych olejkárov a šafraníkov sa podrobne zaoberal Jozef Hrozienčik vo svojej knihe: Turčianski olejkári a šafraníci, Tatran, 1981. V knihe analyzuje problematiku vzniku a zániku týchto remesiel. Na základe spomienok olejkárov a archívov opísal ich cesty do Ruska a na Ukrajinu. Zaoberal sa aj  vplyvom týchto kontaktov na folklór a kultúru obyvateľov Turca v 18. a 19. storočí. Aj keď publikácia vyšla pred tridsiatimi rokmi , stále je zaujímavá aj z etno-farmakognostického hľadiska.

Olejkári sa v slovenskej literatúre často opisujú aj ako ľudoví liečitelia, nielen ako podomoví obchodníci a domácki výrobcovia liečivých olejov. Z  pohľadu zamerania tohto časopisu je zaujímavé pozrieť sa na to, aké lieky používali pri podomovom predaji, z akých zdrojov ich získavali, aké suroviny a technológie používali pri ich výrobe a odkiaľ získali vedomosti o ich výrobe a účinkoch? Zaujímavá je tiež otázka, či v Rusku a na Ukrajine zostali po olejkároch nejaké stopy z hľadiska ľudového liečiteľstva a nimi predávaných liekov.

Posledná otázka doteraz rozdeľuje historikov, keďže niektorí sa prikláňajú k myšlienke, že znalosti z výroby liečivých olejov získali od jezuitov z Kláštora pod Znievom. Iní presadzujú myšlienku o nemeckom pôvode znalostí, ktoré si priniesli z nemeckých a rakúskych krajín, alebo ich získali od nemeckých obyvateľov Spiša. Tomu by nasvedčovalo i nemecké pomenovanie napríklad krumholcový olej. Niektorí historici zastávajú teóriu, že olejkárstvo pochádza z obce Krumhubel (dnes poľský Karpacz) z poľskej strany Krkonôš, kde sa nemecké obyvateľstvo a neskôr aj českí prisťahovalci zaoberali výrobou olejov a zberom liečivých rastlín už od 16. storočia.

Tretia teória sa prikláňa k domácej tradícií pôvodu výroby olejov. Pravdepodobne však ide o kombináciu všetkých troch teórií, pretože jednotlivé vplyvy mali synergický účinok na vedomosti olejkárov v minulých storočiach. Jednoducho sa v ich vedomostiach spojili znalosti získané od predkov, z ciest po cudzine a odpozorované poznatky od susedov, či už jezuitov alebo Nemcov. Spôsob výroby, ktorí používali bol jednoduchý. Išlo o destiláciu rastlinnej suroviny s vodou, prípadne o lisovanie rastlinnej suroviny.

Turčianski olejkári využívali predovšetkým bohatstvo prírody Turca porasteného ihličnatými lesmi. Lesy boli hlavným zdrojom pre získavanie silíc. Najčastejšie používanými silicami boli borievková silica ( juniperi aetheroleum), ktorú získavali z borievky obyčajnej ? jalovec obecný (Juniperus communis L). Pripravovali ju destiláciou z ihličia a používali na liečbu chorôb tráviaceho traktu, ochorení obličiek, na posilňovanie a prekrvovanie znehybnených končatín po mozgových porážkach tak, že končatiny potierali teplou borievkovou silicou. Používali ju aj  pri liečbe zvierat. Kosodrevinovú silicu uplatňovali na posilnenie vyčerpaného organizmu, utíšenie bolesti zubov, zmierňovanie reumatických bolestí a dny. Vyrábali ju lisovaním mladých výhonkov kosodreviny, pridávali do nej miazgu kosodreviny, ktorú na jar po olúpaní kôry stierali. Zo silice a miazgy pripravovali masti a balzamy. Na hojenie rán, opuchlín a reumatických bolestí používali šuškárovú silicu (pini strabulorum aetheroleum), ktorú vyrábali lisovaním jadier šušiek, limbovú silicu (pini cembrae aetheroleum) vyrábali z mladých výhonkov limby a terpentínovú silicu (terebinttinae aetheroleum) vyrábali destiláciou živice získanej z miazgy borovíc.

Zároveň sa však venovali aj zberaniu a pestovaniu liečivých rastlín, ktoré sú zdrojom silíc. Išlo predovšetkým o zber, prípadne i pestovanie rasce lúčnej ?kmín luční (Carum carvi L.), ktorý hojne rástol na medziach a lúkach. Ďalšou silicou často používanou olejkármi bola rozmarínová silica (rosmarini aetheroleum). Aj keď rozmarín rozmarín lekársky ? rozmarýna lékařská (Rosmarinus officinalis L patrí k juhoeurópskym rastlinám neznášajúcim našu zimu ( u nás sa pestuje v záhradách, prípadne v kvetináčoch) jeho silica patrila k sortimentu olejkárov. Vyrábali ho lisovaním vonného listu kvetov a výhonkov.

Viliam Paulíny-Tóth v poviedke Dvá olejkári okrem vyššie uvedených silíc spomína olej bobkový, asi išlo o silicu (lauri aetheroleum). Podľa ČsL 1 je to zmes tuku a silice obsahujúca malé množstvo chlorofylu. Pripravuje sa vylisovaním za tepla z plodov vavrínu bobkového ( Laurus nobilis L.). Má konzistenciu masti, čiastočne zrnitej, zeleného vzhľadu a charakteristického koreneného zápachu. Vavrín rastie divoko v Malej Ázií, Stredomorí a v subtropických oblastiach na celom svete, kde sa i pestuje. Okrem použitia na ochucovanie jedla sa používa externe ako antiseptikum, na opuchy, bolesti svalov a podobne. Ďalej sa uvádza horčičný olej. S odstupom storočí nie je možné zistiť, či ide o mastný olej ( Oleum sinapis) zo semena horčice bielej ? hořčice bíla (Sinapis alba L.), kapusty čiernej ? brukev černohořčice (Brassica nigra L.) alebo z domácej divo rastúcej horčice roľnej (Sinapis arvensis L.), ktorá obsahuje až 35 % mastného oleja alebo o silicu (Sinapis aetheroleum). Obidva druhy pochádzajú zo Stredomoria. Pestujú sa aj v našich klimatických podmienkach. Zberajú sa semená. V terapií sa používajú na prekrvenie reumatických svalov. V potravinárstve  ako koreniny. Ďalším olejom, ktorý Viliam Paulíny-Tóth spomína je čemeričný olej. Už sa nedá presne identifikovať o aký druh oleja ide, ani z ktorej časti rastliny sa pripravoval. V stredoveku sa používal vínový odvar čemerice. O oleji nie je, napríklad zmienka v Matthioliho herbári. Čemerica čierna ? čemeřice černá, (Helleborus niger L.) ľudovo čierne korenie, je jedovatá trvácna rastlina. Používajú sa sušené korene (podzemky) + Hellebori nigri radix (rhizoma) ako diuretikum a kardiakum. Prášok dráždi na kýchanie. Používal sa namiesto šnupavého tabaku. Obsahuje kardioglykozidy helebrín a heleboreín, kyselinu akonitovú a saponín heleborín.

Vachta trojlistá. Zdroj Liečivé rastliny a M. GajdošováPopri siliciach používali pri svojej činnosti aj množstvo liečivých rastlín, ktorých zdrojom bola príroda Turca. J. Hrozienčik v Turčianskych olejkároch a šafraníkov uvádza nasledovné liečivé rastliny používané olejkármi, niektoré pod ich dobovými ľudovými názvami: palina (palina pravá ? pelyňek pravýArtemisia absinthium L.), používali ju pri liečbe žalúdočných ťažkosti. Cintária (zemežlč menšia ? zeměžluč menší (Centaurium erytraea RAF.) používali ju ako žalúdočný liek a na povzbudenie chuti. Rumanček (rumanček pravý ? heřmánek pravý (Matricaria recutita L.) používali pri žalúdočných ochoreniach, proti kŕčom, zvonka pri ekzémoch a podobne. Vrávor, brábor, zubová bylina (zubačka deväťlistá ? kyčelnice devítilistá (Dentaria enneaphyllos L. (Cranz) používali na hojenie pruhu z vonka aj z vnútra, na hojenie vnútorných rán a na hnisajúce rany. Horkú ďatelinu (vachta trojlistá ? vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata L.) používali ako žalúdočné liečivo, proti nechutenstvu a zlému tráveniu. Hrdú barku (hrdobarka obyčajná ?-ožanka kalamandra (Teucrium chamaedrys L.) používali na povzbudenie trávenia, tlmenie žalúdočných bolestí, chorobách tráviaceho traktu, zvonka na nehojace sa rany, bércové vredy a hemoroidy. Materinu dúšku (dúška materina ? mateřidouška úzkolistáThymus serpyllum L.) používali pri liečbe kašľa a chorobách dýchacích ciest. Mačací chvost (rebríček obyčajný ? řebřiček obecný (Achillea millefolium L.) používali na rany a pri rôznych vnútorných chorobách. Sladič (sladič obyčajný ?-osladič obecný (Polypodium vulgare L.) používali proti kašľu a suchotám. Rebarboru (rebarbora dlanitá ? reveň dlanitá (Rheum palmatum L.) používali na liečbu tráviaceho ústrojenstva. Koreň horca (Radix gentianae), dnes už nie je možné identifikovať, z ktorého druhu horca pochádzala droga. PodľaJ. Kresánka: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov, Osveta Martin, 2008, najbližšie k nám rastie horec žltý ? hořec žlutý (Gentiana lutea L.) v ukrajinských Poloninách. To však nevylučuje, že pri svojich cestách po Rusku olejkári s ním neobchodovali. Mohlo však ísť aj o pomerne vzácny druh horca bodkovaného (hořec tečkovaný ? Gentiana punctata L.) rastúceho na kamenistých holiach, v kosodrevine na Babej hore a v Tatrách, alebo o pomerne častý druh horca luskáčovitého ? hořec tolitovitý (Gentiana asclepiadea L.) rastúceho v horských oblastiach. Používali ho pri tráviacich ťažkostiach. Bazový kvet (Flos sambuci) používali ho na liečbu chorôb z prechladnutia. Záružlie (+záružlie močiarne ? +blatouch bahenní (Caltha palustris L.) používali na liečbu žltačky, ako obklady na nádory a boľavé oči. Má močopudný a preháňavý účinok, rastlina je jedovatá. Rozmarín, používali ho predovšetkým na výrobu rozmarínovej silice. Fialkový koreň (Iridis radix) na Slovensku rastie 11 druhov kosatca. V regióne Turca rastú aj dva chránené kosatce, fialový kosatec sibírsky (Iris sibirica L.) a v mokradiach rieky Turiec  kosatec žltý (Iris pseudoacorus L.). Kosatce sa používali pri chorobách z prechladnutia. Oman (oman pravý ? oman pravý (Inula helenium L.) používali pri zápale priedušiek a ako žlčopudný prostriedok. Okrem spomínaných používali i ďalšie liečivé rastliny. Mnohé sa už na základe ľudového dobového názvu nedajú identifikovať. Iné sú všeobecne známe a používajú sa dodnes ( (

Okrem spomínaných silíc a liečivých rastlín, pripravovali a predávali v Rusku rôzne preparáty, ktoré boli kombináciou silíc a liečivých rastlín s inými zložkami. Zvyčajne to boli rôzne zvieracie tuky (medvedí, jazvečí a iné). Používali aj dva druhy kamenného oleja (petrae oleum seu petroleum). Chválili sa, že majú liek na každú chorobu. Ak ho nemali, tak si ho pripravili alebo predali nejaký iný, príbuzný, či neškodný liek na inú chorobu. Mnohé suroviny nakupovali po ceste od lekárnikov. Je to pochopiteľné, pretože na dlhé cesty trvajúce mesiace až rok sa vyberali peši, neskôr na konských povozoch, preto bol objem tovaru ,ktorý mohli niesť alebo viezť obmedzený. Olejkár, ktorý sa na cestu vydal peši, niesol až 300 vrecúšok a flaštičiek s liečivými rastlinami alebo olejmi. Aj keď to bolo úctyhodné množstvo pri intenzívnej obchodnej či liečiteľskej činnosti sa tovar rýchlo minul. Je samozrejmé, že medzi tým množstvom olejkárov a ľudových liečiteľov, ktorí predávali svoje produkty, sa vyskytli aj podvodníci, ktorí nie vždy používali čestné metódy liečby a predaja.

Cestovanie olejkárov po Rusku za obchodom nebolo ani v 18. a 19. storočí jednoduché. Olejkár si musel pred odchodom vybaviť „pas“ od Turčianskej stolice. Spravidla platil jeden rok. Na hraniciach s Ruskom musel predložiť potvrdenie, že lieky sú pravé a vybaviť si potvrdenie ruskej colnice o ich pravosti a neškodnosti od pohraničného lekára. Tu dostal „preukaz“, s ktorým sa musel hlásiť u náčelníka gubernie a ten mu vydal „bilet“, že svoje prípravky môže predávať na území gubernie. Za všetky administratívne úkony musel zaplatiť. V niektorých prípadoch poplatky platili liekmi. Už vtedy platil na území Rakúska výnos, že po ceste k hraniciam Ruska nesmú olejkári predávať svoje lieky domácemu obyvateľstvu. V Rakúsku platil aj ďalší výnos, podľa ktorého olejkári nesmeli pri svojich cestách pripravovať lieky. Mohli predávať len tie, ktoré si doma pripravili alebo oficiálne zakúpili. Ani po návrate domov to olejkári nemali ľahké. Každý ich krok bol sledovaný úradmi. V roku 1831 Miestodržiteľská rada odobrala Turčianskej stolici právo vydávať pasy olejkárom na cesty do Ruska. Tým značne obmedzila cesty olejkárov do Ruska. Popri administratívnych obmedzeniach mali vplyv na cesty olejkárov do Ruska aj medzinárodné a medzištátne vzťahy. V neposlednom rade to boli i odborné obmedzenia, ktoré usmerňovali pôsobenie podomových predajcov liečiv a liečivých rastlín. Od začiatku 17. storočia platilo v Rusku lekárnické nariadenie, ktoré upravovalo všetky lekárske a lekárnické služby, vrátane organizovania zberu liečivých rastlín ruskými poddanými pre vrchnosť. Aj napriek rôznym cárskym nariadeniam v prospech lekárskej a lekárnickej starostlivosti, ako konštatuje M. Žiaková v LR 2/2009 s. 74 „veľká časť populácie cárskeho Ruska nemala prístup ku kvalifikovanej lekárskej pomoci až do konca 19. storočia“. Práve túto skutočnosť, ako aj riedku sieť lekární, využívali Turčianski olejkári a poskytovali služby a liečivá i na odľahlých a ťažko dostupných miestach Ruska. V 17.,  18. a 19. storočí spolu s rôzni domácimi liečiteľmi a felčiarmi liečili ľudí a zvieratá. Rozľahlá Ruská krajina uživila obidve skupiny liečiteľov. Slovenskí olejkári pomohli vyplniť aj nedostatok liečiteľov najmä na vidieku. Je možné, že obľúbenosti olejkárov u ruského obyvateľstva napomohol i pomerne odlišný sortiment liečiv, ktorý sa líšil od sortimentu domácich ránhojičov a felčiarov. Je pravdepodobné, že Turčianski olejkári obohatili ruský trh o novú skupinu liečiv, oleje (silice) a prípravky z nich. Ich príprava bola zložitejšia ako príprava rôznych odvarov z liečivých rastlín, a tým boli pre ľudové masy aj menej dostupné. Ich menšiu dostupnosť práve zmierňovali olejkári. Obľúbenosť silíc a prípravkov z nich pretrváva v Rusku dodnes.

Zdroj: Jozef Hrozienčik, Turčianski olejkári a šafraníci , Tatran, 1981

Ing. V. Štalmach

Home Archív Všetky čísla 2011 2/2011 Vplyv obyvateľov Slovenska na ľudové liečiteľstvo v Rusku