Liečivé rastliny/Léčivé rostliny - časopis vydavateľstva Herba

Časopis o zdraví, fytoterapii, výžive, prírodnej kozmetike | Viac ako 50 rokov zaujímavého čítania
Články písané odborníkmi | ...vyliečime, spríjemníme, navoniame, potešíme, poradíme...

Všetky čísla

Tis (Taxus L.) strom smrti alebo života? (1)

TisV jednom z predchádzajúcich čísiel (3/2011) sme sa zaoberali prvým syntetickým liečivom, ktorému predlohou boli účinné látky obsiahnuté vo vŕbe bielej (Salix alba L.). Jeho vývoj začal v druhej polovici 18. a ukončený bol koncom 19. storočia. Trval okolo 130 rokov. O tom, že aj v druhej polovici 20. storočia sa využívali rastliny na získanie vysokoúčinných liečiv svedčí aj príbeh tisu.

Druhy tisu a ich rozšírenie

Taxus L. – tis, čeľaď Taxaceae – tisovité patrí medzi dlhoveké a pomaly rastúce ihličnaté dreviny. Druhy rodu Taxus môžu dosiahnuť vek až 100 rokov, potvrdili sa aj prípady jedincov s vekom tisíc a viac rokov. Niektoré sa priemerne dožívajú 650 až 750 rokov. Rozšírené sú na severnej pologuli.

Tisy pochádzajú zo spoločného fosílneho predka stromu – Paleotaxus rediviva, ktorý sa vyskytoval v najstaršom období druhohôr pred 200 miliónmi rokov.

V názore na vznik jeho pomenovania nie sú jednotní ani mnohí autori. Niektorí ho odvodzujú z gréckeho táxus, čo znamená rad, podľa postavenia ihlíc v rade. Iní odvodzujú jeho pomenovanie od Dioskorida, podľa ktorého taxos znamená strom a baca je latinsky bobuľa, perla. Taktiež sa prikláňajú k názoru, že výraz taxus súvisí s gréckym výrazom tóxo luk, alebo s toxicon, čo po latinsky znamená jed, ktorý sa pripravoval z tisu a napúšťali sa  ním šípy. Čitateľ si môže vybrať.

Známych je asi osem druhov. Červenka, M. a kolektív v Slovenskom botanickom názvosloví, uvádza 5 nasledujúcich: Taxus baccata L. – tis obyčajný, Taxus brevifolia NUTT. – tis krátkolistý, Taxus canadensis MARSH. – tis kanadský, Taxus cuspidata SIEB. et ZUCC. – tis japonský, Taxus. x media REHD. – tis prostredný = T. baccata x T. cuspidata.

Na Slovensku je najznámejším a najrozšírenejším tisom rastúcim vo voľnej prírode Taxus baccata L. – tis obyčajný. Pôvodne sa vyskytoval v západnej, strednej a južnej Európe, v severnej Afrike, Malej Ázií a na Kaukaze. Na Slovensku sa tis vo voľnej prírode vyskytuje roztrúsene v Karpatoch od Trenčína cez Turiec po Spiš, ďalej v Slovenskom krase a Prešovských horách. Najväčšou lokalitou, kde sa tis súvisle vyskytuje v celom regióne Európy je Harmanecká tisina. Na rozlohe približne 20 ha rastie približne 1500 tisov, z ktorých niektoré dosahujú vek okolo 600 rokov. Druhou lokalitou s približne 230 tismi je Becherovská tisina v Ondavskej vrchovine. V Čechách sa T. baccata L. vo voľnej prírode vyskytuje sporadicky. Tis už okrem spomínaných lokalít nevytvára súvislé porasty. Obľubuje tienisté miesta a neznáša náhle zmeny v osvetlení. Je mrazuvzdorný, pri prípadnom poškodení mrazom rýchlo sa regeneruje. Rastie na pôdach väčšinou kamenitých, humusovitých, alkalických až mierne kyslých, dostatočne vlhkých, na podklade, ktorý tvorí zvyčajne vápenec, čadič, spilit a podobne. V stromovom tvare a vo vyššom veku dosahuje výšku až 12 m, v niektorých prípadoch až 15 – 20 m. Obvod kmeňa dosahuje okolo 70 cm, ale nájdu sa aj exempláre s obvodom kmeňa 150 cm. Takáto hrúbka kmeňa je príznakom jeho dlhovekosti, pretože jeho ročný prírastok je minimálny. Najčastejšie rastie v tvare krovitom, keď dosahuje výšky okolo 5 m. Kmeň sa začína vetviť nízko nad zemou. Koruna je široko kužeľovitá až vajcovitá. Vetvy stúpajúce do výšky tvoria hustý, tmavý habit. Je dvojdomý. Samčie kvety sú v guľovitých jahňadách, samičie sú jednotlivé. Semená sú obalené červeným mieškom. Miešok je jediná časť tisu, ktorá nie je jedovatá. Semená často ležia v pôde až niekoľko rokov pokiaľ vyklíčia. Urýchleniu klíčivosti nevedomky napomáhajú vtáci, ktorým semená tisu prešli tráviacim traktom. Listy – ihličky sú na líci lesklé tmavozelené na rube žltozelené, sú vždy zelené, čiarkovité, špicaté, asi 3 mm široké. Tis obyčajný je neobyčajne variabilný v kultivaroch. Preto sa hojne využíva pre sadovnícke účely. Sadovnícka literatúra uvádza obyčajne 19 modifikácií kultivarov. Celkom je známych asi 200 kultivarov T. baccata.

Okrem európskeho, resp. európsko-orientálneho druhu T. baccata sú 4 druhy ázijské a to T. cuspidata SIEB. et ZUCC. – tis japonský (synonymum: T. baccata cuspidata). Jeho pôvodným miestom výskytu je Japonsko, Kórea, Mandžusko a Sachalin. Dorastá do výšky 10 – 15 m. Od T. baccata L. sa odlišuje len redšou textúrou, väčšou mrazuvzdornosťou a tolerantnosťou k slnečnejším stanoviskám. Do okruhu T. cuspidata možno zaradiť aj T. chinensis – tis čínský a T. latifolia – tis čínsko-japonský, a to ako odrody – var. latifolia PILG., ktorý sa vyskytuje na ostrovoch Hokkaidó, Sachaline a v Mandžusku a var. chinensis REHD. et WILS., ktorý sa vyskytuje v strednej a severozápadnej Číne a na Tchai-wane. T. wallichiana ZUCC. – tis himalájsky, pôvodom z Himalájí, Afganistanu a západnej a juhozápadnej Číny. Je podobný T. baccata a niekedy sa považuje za jeho poddruh. T. x media vznikol krížením T. cuspidataT. baccata. Množí sa len vegetatívne. Je o niečo otužilejší ako T. baccata v sadovníckej literatúre sa uvádza 5 odrôd, dorastajúcich do rôznych výšok, od 2 do 6 m.

V severnej Amerike rastie niekoľko druhov tisu. T. brevifolia NUTT. – tis krátkolistý sa vyskytuje na tichomorskom pobreží severnej Ameriky, od Aljašky, cez Britskú Kolumbiu po Kaliforniu. Tiež ho nazývajú tis pacifický. Vyskytuje sa aj roztrúsene a izolovane východne od Skalnatých vrchov v štátoch Montana a Idaho. Rastie až do nadmorskej výšky 2200 m. Dorastá do výšky 10 až 15 m, niekde až 20 m. Na opačnej strane severnej Ameriky, konkrétne na severovýchode sa vyskytuje T. canadensis MARSH. – tis kanadský. Najčastejšie sa vyskytuje vo východnej Kanade, Ontáriu a Quebecu. V USA, severne od rieky Ohio. Rastie vo vlhkých údoliach riek. Dorastá len do výšky 2,5 m. Často sa pre krovitú formu vysádza aj v Európe. Jeden z najvzácnejších druhov tisu je T. floridana NUTTAL. ex CHAPM. – tis floridský. Vyskytuje sa len na určitom úseku rieky Apalachichola na Floride. Dosahuje výšky od 4 do 7 m. Ďalším vzácnym druhom tisu je Taxus globosa SCHLECHT. – tis mexický vyskytujúci sa v Mexiku, Guatemale. El Salvadore a Hondurase. Dosahuje výšku okolo 4,5 m.

Tis pred paklitaxelom

Tis (taxus)V minulosti sa tis od nepamäti využíval pre svoje pružné, tvrdé a trvanlivé drevo. Tvrdosť, pružnosť a odolnosť jeho dreva je zapríčinená jeho pomalým rastom. Vyrábali sa z neho oštepy, luky, šípy, harpúny, rukoväte dýky, dreváky, biče, nábytkárske výrobky, rohože, hudobné nástroje. Drevo tisu neobsahuje živicu. Luky boli konštruované tak, že vnútorná strana bola vyrobená z bezživičnatého dreva (tisu), ktoré odolávalo ohybu a na vonkajšiu časť bolo použité živičnaté drevo, ktoré odolávalo v ťahu. Tým sa dosiahla vyššia účinnosť streľby. Práve výroba lukov ohrozovala v stredoveku existenciu tisu a bola príčinou toho, že sa prestal vyskytovať v súvislých lesoch. K vyrúbaniu tisových lesov došlo v Anglicku, Walese a neskôr aj na európskom kontinente v Bavorsku, Rakúsku, Sasku. Za rímskych čias bolo územie terajšieho Nemecka porastené súvislými tisovými lesmi. Drevo tisu sa v stredoveku muselo do Anglicka dovážať. Cenilo sa vo všetkých obdobiach a všetkými národmi od čias antiky, cez stredovek, až po severoamerických Indiánov. Vysokú spotrebu dreva z tisu spôsobovalo aj  to, že kmene tisu nie sú rovné, a tým pri jeho spracovaní vznikal veľký odpad. Už staroveké národy napúšťali šípy a kópie jedom, ktorý získali zo šťavy z ihličia, dreva alebo kôry stromu. Práve preto, že sa z neho vyrábali smrtiace zbrane sa často spájal so smrťou. V Indii pripravovali zmiešaním oleja a kôry tisu farbivo, ktoré používali brahmanky na maľovanie bodky na čele. V rannom stredoveku sa aj v Európe využívalo oranžové farbivo získané zmiešaním hoblín z dreva tisu s kamencom (KAl(SO4)2.12 H2O) na farbenie rúcha.

Popri praktickom a racionálnom využití sa tis objavuje už od staroveku ako strom smrti alebo života vo všetkých náboženstvách a kultúrach. V Indii ho nazývali aj boží strom. Už v staroveku ho spájali s rôznymi božstvami. V starom Grécku to boli Erinye, duše zavraždených, ktoré samé pomstili svoju smrť. Zobrazovali sa s horiacou fakľou vraj z tisového dreva a hadmi vo vlasoch. Inou bohyňou, s ktorou sal tis spájal bola Hekaté, podsvetné božstvo strašidiel a kúziel. Tiež ju zobrazovali s fakľou v ruke a obtočenú hadmi, obyčajne v trojhlavej a trojtelovej podobe. Zároveň však bola ochrankyňou žien, pretože pomáhala pri pôrode. V antike bol tis stromom smútku a ozdoboval cestu mŕtvych do podsvetia. Možno konštatovať, že všetky národy, etniká alebo kultúry považovali tis za strom smrti, ale aj  strom večného života. Cesta do podsvetia bola lemovaná tismi. Tento zvyk sa uchoval v podstate dodnes. Najviac tisov je vysadených práve na cintorínoch, prípadne na iných pietnych miestach. V niektorých krajinách sa traduje, že tis vysadený na cintoríne vysiela svoje korene ku každému pochovanému. Tisy boli spájané s dňami, keď sa uctievali duše predkov, so zimným slnovratom, ale aj s dňami, ktoré oslavovali zber úrody. Tis má tú vlastnosť, že keď jeho hlavný kmeň spráchnivie, vyráža bočné vetvy, z ktorých sa jedna z vetiev zakorení a mení sa na hlavný kmeň. To pripomína kolobeh života. Na jednej strane to bola nevyhnutnosť smrti (spráchnivenie hlavného kmeňa). Na druhej strane znovuzrodenie. Nové výhonky zo spráchniveného kmeňa sa ohýbajú k zemi a samostatne sa zakorenia. Jestvuje aj iné vysvetlenie. Tis svojou dlhovekosťou pripomínal prísľub večného života.

Jedovaté účinky tisu boli už v minulosti veľmi dobre známe. Popri tom, že sa jed získaný z jeho ihličia, prípadne z iných časti stromu využíval na napúšťanie šípov, často sa zneužíval aj pri vraždách a rituálnych samovraždách. Už Gaius Iulius Caesar vo svojich Zápiskoch z vojny v Gálii zaznamenal samovraždu kráľa germánskych Eburónov Castuvolcusa po prehratom povstaní proti Rimanom šťavou z tisu. Tis rástol v tom čase hojne na území Eburónov, v belgickej Gálii na obidvoch brehoch stredného toku Maasy až k Rýnu. O niečo neskôr, za vlády cisára Augusta spáchali hromadnú samovraždu jedom z tisu Kantaberci (žijúci na pobreží severného Španielska), ktorí sa ne­chceli podrobiť Rimanom. Ani v stredoveku jed z tisu neupadol do zabudnutia. Shakespeare popisuje v Macbethovi prípravu jedu z tisu. V 18. a 19. storočí sa odvar z tisu používal v Európe a Indii ako prostriedok na vyvolanie potratu.

Smrteľnú otravu tisom exaktne popísal prvýkrát v roku 1836 britský lekár Hurt. Išlo o trojročné dieťa, ktoré zjedlo jeho plody. Tis je nebezpečný aj pre zvieratá, pretože jedovaté sú všetky jeho časti s výnimkou červeného mieška, ktorým je obalené semeno.

Psi a sliepky zahynú po požití 30 g tisového ihli­čia, ošípané po 75 g, hovädzí dobytok po 500 g, kôň už po 100 g. Je známy prípad Napoleonovej armády, ktorá prišla o veľký počet koní, ktoré zjedli ihličie z tisu. Pomalým zvyšovaním dávok si zvieratá na požieranie tisu zvykajú, čím im potom aj väčšie dávky menej škodia. Platí to najmä o kravách. Králiky a kozy sú voči jedu z tisu celkom imúnne. Lesníci majú poznatky, že jelenia a srnčia zver vyhľadávajú tis, pretože im pomáha v boji s parazitmi.

Jedovatými zložkami tisu sú diterpenoidy: taxín, izotaxín B, taxikatín, taxogenín, milossín. Ich obsah sa pohybuje v rozmedzí 1 až 2 %. Mení sa podľa ročných období. Variabilita obsahu závisí aj od druhu a kultivaru tisu. Ochromujú srdcový sval a sťahujú maternicu. Mechanizmus účinku je daný blokáciu iónových kanálov pre sodík a vápnik v kardiomyocitu a inhibíciou Na a K pumpy. Taxíny sa prvýkrát izolovali a identifikovali v 50. a 90. rokoch 19. storočia. Vzhľadom na to, že toxické účinky tisu boli už dávno známe, je namieste otázka či sa tis využíval aj na liečbu. Matthioli (1501 — 1577) vo svojom Herbáři neboli bylinkáři o tom napísal: „Když se páli tímto dřevem a vykuřuje, tu po něm zmírají myši, jinak v lékařství nenese žádného úžitku“ . Na rozdiel od Avicenu (980 — 1037), ktorý vraj používal tis ako liek na srdce, čo by znamenalo, že to bolo prvé použitie blokátora kalciových kanálov v liečebnej praxi. Lieky s týmto mechanizmom účinku sa začali používať až v modernej medicíne, okolo roku 1960. Aj napriek týmto rozporuplným tvrdeniam je známe, že sa tis používal od najstarších dôb ako liek proti črevným parazitom, po uhryznutí besným zvieraťom, hadom a ako abortívum. Tis v liečiteľskej praxi využívala aj ajurvéda, tibetská medicína homeopatia pri reume a srdcových chorobách.

Ing. V. Štalmach

Home Archív Všetky čísla 2011 5/2011 Tis (Taxus L.) strom smrti alebo života? (1)