Liečivé rastliny/Léčivé rostliny - časopis vydavateľstva Herba

Časopis o zdraví, fytoterapii, výžive, prírodnej kozmetike | Viac ako 50 rokov zaujímavého čítania
Články písané odborníkmi | ...vyliečime, spríjemníme, navoniame, potešíme, poradíme...

Časopis Liečivé rastliny 2017

Vianoce s vôňou škorice

PharmDr. S. Bittner Fialová, PhD.

 

K Vianociam neodmysliteľne patria aromatické rastliny, či už v podobe rôznych korenín do jedla alebo voňavých dekorácií.

Bylinný príbeh Vianoc sa začal už dávno v ďalekej púšti Svätej zeme, keď traja mudrci priniesli dary – zlato, myrhu a kadidlo novonarodenému dieťaťu. Iný príbeh pochádza zo severských krajín Európy, kedy ľudia aj vďaka rastlinám vydržali tmavé dni v polovici tuhej zimy v nádeji, že príde večné znovuzrodenie Slnka a Zeme. Je však aj mnoho ďalších príbehov, ktoré sa dedia z pokolenia na pokolenie a príbehmi sa tradujú aj recepty, v ktorých hlavnú úlohu majú liečivé rastliny.

Aróma škorice je jednou z najtypickejších vôní, ktoré evokujú vianočnú náladu – teplá, korenistá, intenzívna. Škorica je známe korenie v rôznych kultúrach po celom svete. Vo všeobecnosti je škorica spoločné označenie pre rôzne druhy škoricovníka. Zo škoricovníka (Cinnamomum verum  J. S. Presl. (=Cinnamomum zeylanicum Nees, Lauraceae) sa používa sušená kôra, tvorená  vonkajším korkom a priľahlým parenchýmom, ktorá sa získava z pestovaných stromov. Využíva sa celá (horkejšia) alebo rozomletá (aromatickejšia). Škoricovníková kôra môže obsahovať až 4 % silice, primárne zloženej z škoricového aldehydu (60 - 80 %). Ďalej je prítomný eugenol (1 – 10 %), β-karyofylén, linalol (1 - 3 %), 1,8-cineol (1 - 2%), kyselina škoricová, hydroxyškoricový aldehyd, škoricový alkohol, limonén, a-terpineol. Prítomné sú tiež triesloviny (oligomérne prokyanidíny), slizy (glukány, arabinoxylány), pentacyklické diterpény (cinzeylanol a jeho acetylderivát cinzeylanín) a kumaríny. Škorica sa používa ako korenie už viac ako tisíc rokov. Škoricovník patrí k najstarším liečivým rastlinám, ktoré sú využívané v tradičných medicínach. Spomína sa v Biblii, ako aj v starej gréckej a rímskej literatúre. V starovekom Egypte sa používala na balzamovanie tiel. V ajurvédskej medicíne sa škorica používala proti zvracaniu, hnačke, plynatosti a ako celkový stimulans. Portugalskí moreplavci objavili škoricovníky na Srí Lanke (Ceylon) začiatkom 16. storočia a následne začali importovať škoricu do Európy. Po nich to boli Holanďania a neskôr Angličania. Hoci potravinársky priemysel preferuje škoricovník výhradne zo Srí Lanky, farmaceutický využíva aj silicu čínskeho škoricovníka (Cinnamomum cassia), ktorého hlavným exportérom je Čína. Škoricovníková kôra sa úspešne používa pri tráviacich ťažkostiach, spojených s pocitom nadúvania a plynatosti, proti hnačke, strate chuti do jedenia, pri reumatizme a menštruačných ťažkostiach. Limitované sú výsledky výskumov použitia extraktu škoricovníka pri diabete 2. typu. Viaceré štúdie uvádzajú, že kyselina škoricová sa podieľa na zvyšovaní účinnosti inzulínu v krvi. Okrem antidiabetického účinku má antioxidačné, hypolipidemické, spazmolytické, antifungálne, antibakteriálne a protizápalové pôsobenie. Olej z kôry má spermicídny účinok a v kozmetike sa úspešne používa na odstránenie a prevenciu celulitídy (zvyšuje prekrvenie pokožky). Na pokožku pôsobí antisepticky, má hrejivý a uvoľňujúci účinok. V práškovanej podobe sa kôra odporúča v dávke 0,5 – 1 g na prípravu záparu, nanajvýš 4-krát denne. Odporučená denná dávka silice pre dospelého človeka je 50 až 200 mg, rozdelená do 2 – 3 dávok. V zásade sa odporúča užívanie riedenej silice. Neriedená môže spôsobiť podráždenie až poleptanie. Užívanie škoricovníkovej kôry alebo silice sa neodporúča u ľudí s alergiou na škoricovník alebo peruánsky balzam. Interakcie s inými liečivami neboli zaznamenané. Taktiež nie je zdokumentovaná bezpečnosť užívania škoricovníka u detí, tehotných a dojčiacich žien. Škorica je dôležitou zložkou vianočného pečiva, či vareného vína.

Nielen škorica, ale samozrejme aj iné koreniny a rastliny dotvárajú čaro Vianočnej atmosféry.

Aníz (bedrovník anízový, Pimpinella anisum L., Apiaceae) nepochybne dopĺňa vôňu škorice vo vianočnej kuchyni. Plody anízu sa ako korenie používali už v Oriente, odtiaľ sa postupne rozšírili do oblasti Stredozemného mora. Plody bedrovníka sa používajú pri gastrointestinálnych a respiračných ochoreniach. Hlavnou obsahovou látkou je silica bohatá na trans-anetol, estragol, cis‑anetol, anízaldehyd, pseudoizoeugenyl-2-metylbutyrát, ale aj iné monoterpény a seskviterpény. Plody tiež obsahujú flavonoidy, fenolové kyseliny, fenolové glykozidy, furanokumaríny, hydroxykumaríny. Droga i samotná silica pôsobia spazmolyticky, čo sa využíva v symptomatickej liečbe tráviacich ťažkostí vrátane nadúvania a nadmernej plynatosti. Podporuje vykašliavanie, čo sa využíva pri kašli, prechladnutí a kataroch horných dýchacích ciest. Anízová silica sa môže pridávať do pleťových vôd určených na problematickú pleť, odmasťuje pokožku a čistí póry. Na prípravu záparu sa používajú pomleté plody v množstve 3,5 g na 150 ml vody, nechajú sa lúhovať 10 až 15 min. U detí do 1 roka je dávka 0,5g/150 ml; u detí vo veku 1 – 4 roky 1g/150 ml; deti od 4 do 10 rokov 2g/150 ml.

Veľmi podobný vôňou a chuťou, ale aj účinkom anízu je badián, z ktorého sa získava ešte kvalitnejšia silica. Často si názov ľudia zamieňajú s bedrovníkom anízovým, ale v skutočnosti ide o diametrálne odlišný druh.  Illicium verum Hook f. (anízovec pravý - hviezdicový aníz) je približne 10 m vysoký strom čeľade Schisandraceae, pôvodom z juhovýchodnej Ázie. Terapeutickými účinkami je podobný anízu. Pridáva sa do vianočného pečiva i nápojov a je súčasťou vianočných dekorácií.

V perníkovom korení, ako aj vo varenom víne by nemali chýbať klinčeky (klinčekovec voňavý, Syzygium aromaticum (L.) Merr. & L.M.Perry, Myrtaceae). Liečivé účinky klinčekov využívala už Hildegarda z Bingenu. Drogu tvoria kvetné púčiky (klinčeky).

(Ukážka)